V tejto západnej časti Turca významným sídelným, obchodným, remeselníckym a spoločenským centrom ľudu púchovskej kultúry v dobe laténskej a rímskej bolo hradisko v časti Bohušovo a sídliská na Prašnici, Vyše Lamoš na Sokolskom jarku a na Sokolskej skale v intraviláne obce Slovenské Pravno. Na tomto hradisku bolo vykopané archeológmi sídlisko, na ktorom sa nachádzali stopy po stavbách s kolovou konštrukciou s ohniskami. Pri výskumoch sa tu našli početné pamiatky miestnej produkcie (misy, vázy, hrnčeky, kostený hrebeň a pracka) tiež i minca z obdobia vládnutia cisára Galliena (260-268), ktorá je svedectvom o rozvinutom obchodnom a hospodárskom styku v tejto oblasti Turca, ktorý nepretržite trval niekoľko storočí. Na sídlisku na Prašnici z rímskeho obdobia bola nájdená včasno laténska liata bronzová spona zdobená s troma ľudskými maskami. Táto skvostná spona štýlové nadväzuje na etruské umenie majúc i prvky gréckych vzorov bola vyrobená pravdepodobne okolo roku 400 pred naším letopočtom, a patrí medzi najpozoruhodnejšie nálezy na Slovensku z obdobia Keltov.
Svojou keramikou sa do predveľkomoravského obdobia hlási sídlisko v chotárnej časti Slovenského Pravna — Pod krížom v lokalite Prónayovské.
Hradisko Vyšehrad so svojím strategickým položením a opevnením pravdepodobne už najskôr zaujalo slovanské obyvateľstvo po svojom príchode na rozhranie hornej Nitry a Turca. V najhoršom prípade ho využívalo len ako útočište v časoch nebezpečenstva. Názov Vyšehrad hradisko dostalo niekedy na rozhraní 7. alebo 8. storočia od svojej polohy a funkcie. Už pred veľkomoravskom období mohol byť Vyšehrad sídlom najvýznamnejších rodových vladykov a na prelome 8. a 9. storočia kryštalizačným centrom včasno-feudálnych vzťahov turčianskych Slovienov. Pravdepodobne v období Nitrianskeho kniežactva vládca Vyšehradu si podrobuje časť hornej Nitry možno i celý Turiec. Nemôžeme pochybovať o tom, že v tom čase hradisko Vyšehrad mal aj významnú politicko-správnu funkciu. Môžeme usudzovať, že hradisko Vyšehrad ako jedno z najvýznamnejších hradísk na severnom Slovensku v tom období bol sídlom administratívnej správy, do ktorej patril pravdepodobne celý Turiec a horné Ponitrie.
V tomto období získava dominantné postavenie sídlisko — hradisko na Šiancoch v intraviláne obce Slovenské Pravno. Na Šiancoch bol v druhej polovici 10. storočia vybudovaný hrádok a po jeho požiari pravdepodobne začiatkom 11. storočia bol vymurovaný hrad. Z týchto zistených faktov archeologického výskumu môžeme bezpečne predpokladať, že v povelkomoravskom období hrádok na Šiancoch prevzal úlohu veľkomoravského hradiska Vyšehrad. Vlastníci hrádku na Šiancoch mali v tomto období najvýznamnejšie postavenie v Turci.
Dobyvateľské akcie starých Maďarov v Podunajskej kotline smerovali etapovite proti Veľkej Morave a v 10. storočí si podmanili územie južného Slovenska. Hornaté územia Slovenska boli pripojené k uhorskému ranofeudálnemu štátu až v 11. a 12. storočí. Maďarské vojenské družiny prenikli do Turca už v druhej polovici 11. storočia a to od pohraničných zásekov v oblasti Veľkých Uheriec popri hornom toku Nitry a cez priesmyky Žiaru. Pripojenie Turčianskej kotliny, ako veľmi strategickej polohy poskytoval Turiec Maďarom vhodné predpoklady na ďalšie výboje smerom na západ (do Žiliny) a na Oravu a Liptov. O pripojení Turčianskej kotliny k Uhorsku niet listinných záznamov, ani o spôsobe, akým sa pripojenie stalo. Pripojenie Turca pravdepodobne bolo výsledkom násilného dobytia. Dokladom ozbrojeného odporu voči maďarským vojenským družinám je pravdepodobne zničenie hradiska Šiance okolo roku 1000.
Na základe doterajších známych listinných dokumentov Turiec patril do Uhorska v prvých decéniach 12. storočia. Na základe svedectva nitrianskych starcov z roku 1111 o donácií desiatkov zoborským benediktínom uhorským panovníkom Štefanom I. sa spomínajú, že benediktíni vlastnia desiatky na svojich turčianskych majetkoch.
V prvých rokoch 12. storočia sa západná časť Turca práve okolo dnešného Kláštora pod Znievom a Slovenského Pravna dostáva donáciou panovníka do vlastníctva zoborského benediktínskeho opátstva. Pred uhorského panovníka Kolomana, ďalej ostrihomského arcibiskupa Vavrinca a ostatných svetských a cirkevných hodnostárov predstúpil opát Zoborského kláštora Godefrid, ktorý podal správu o rozsiahlych majetkových komplexoch zoborského kláštora, ktoré ešte pred vpádom kniežaťa Otu na územie Slovenska ovládal. Po obnovení moci nad týmto územím sa snažil opát prinútiť svojich poddaných opäť k poslušnosti a spojiť svoj majetok do jedného celku. Z týchto dôvodov opát Godefrid požiadal panovníka, aby mu určil dvoch pristaldov, dôveryhodných mužov s povererím preskúmať hranice tohto opátstva. Pristaldi Ceva a Batona previedli obchôdzku majetku s vyznačením chotára všetkých obcí opátstva. V tejto listine pre Zoborské opátstvo z 1. septembra 1113 sú vymenované všetky majetky opátstva a v Turci sa uvádza „villa sancti Ypoliti", hraničiaca s potokom Polerieky, ďalej osada dnešného Slovenského Pravna (Praun) a zaniknutá osada Viešťany (Wesscan). Ohraničenie turčianskych majetkov opátstva v tejto listine bolo dosť nepresné a to i vinou poškodenej originálnej listiny.
V listine z roku 1113 máme doklad o občine v Turci, presne tak, ako v tomto období ešte dlho po splynutí s Uhorskom spoločne hospodárili tu žijúci obyvatelia. Bol to pozostatok rodového zriadenia so spoločným užívaním pôdy, lúk, pasienkov, riek a lesov. Obyvatelia žijúci v občinách sa zaoberali poľnohospodárstvom, v ktorom hlavnú úlohu mal chov dobytka.
Za potokom Polerieky sa v roku 1113 rozprestieral chotár starobylého Pravna nesúci svoj názov bez zmeny. Do listiny panovníka Kolomana dali ho pristaldi zapísať pod starým názvom Praun — Slovenské Pravno. Dnešné Slovenské Pravno vo veľkomoravskom a poveľkomoravskom období bolo centrom väčšieho majetkového komplexu s viacerými osadami, kde patrilo i územie Rudna. O osudoch Slovenského Pravna a jeho majetkového komplexu listiny do druhej polovice 13. storočia mlčia.
Zánikom Veľkej Moravy hradisko Vyšehrad upadlo, aj jeho význam. V písomných prameňoch s Vyšehradom sa stretávame až koncom prvej polovice 13. storočia, kedy vlastníkom jeho neveľkého majetku v Turci bola rodina Diviackovcov. Vyšehrad bol odobratý rodine Diviackovcov medzi rokmi 1235 — 1240 a bol pričlenený k zvolenskému domíniu, ktoré patrilo k panovníkovi, čo bolo posledným zásahom Belu IV. pred tatárskym vpádom. Od polovice 13. storočia sa Vyšehrad v súdobých prameňoch, ak ho nespomínajú, uvádza sa vždy len ako les, vrch, alebo bývalý hrad. O osadách, ktoré v 12. alebo v prvej polovici 13. storočia patrili k Vyšehradu, listinné dokumenty sa nezmieňujú. Môžeme predpokladať, že do panstva rodiny Diviackovcov patrili len jednotlivé osady v homom Turci Lieskovec (neskôr Kaľamenová), ktorú dostali od Belu IV. ešte pred rokom 1258 a Kozmasová Ves (Dolná Stubňa), spomínaná v roku 1281 pri metácii Hája. „Villa Kosmas" dostala meno po Kozmasovi, poslednom majiteľovi z príslušníkov rodu Diviackovcov. K Vyšehradu mohlo patriť i panstvo Pravnianské a niektoré osady v okolí Diviak.
Rozširovaním osídlenia a vytváraním nových administratívnych stredísk postupne stratili svoj bývalý význam niektoré staré strediská. Vznikom hradu Turiec, ktorý sa stal administratívnym a vojenským centrom Turca stratil na svojom význame Vyšehrad. Vyšehrad ostal naďalej v rukách Diviackovskej rodiny a sídlom ich majetkových komplexov, o ktoré nastali v tomto rode majetkové nezhody o dedičstvo v roku 1259. V šesťdesiatych rokoch 13. storočia ešte za vlády Belu IV. bol Diviackovcom Vyšehrad úplne odňatý. Svedectvo o tom nám podáva listina panovníka Ladislava IV. z roku 1277, ktorou dáva magistrovi Barleovi z Diviak a jeho bratom Bošany výmenou za majetky v Turci, medzi nimi i Vyšehrad, ktorý im „odňal ešte jeho predchodca".
Z prvej polovice 13. storočia sa zachovali nám listinné dokumenty o viacerých osadách Turčianskej kotliny, ktoré v čase listinnej zmienky už boli vyvinuté, preto ich vznik musíme datovať najneskôr koncom 12. storočia. Začiatkom 13. storočia poznáme v Turci už 39 osád. K osídleniu Turca v tomto období prispela i zemianska kolonizácia. Uhorskí panovníci začali v Turci v 13. storočí rozdávať donácie z kráľovskej pôdy za určité služby pre panovnícky dvor jednotlivcom, tak začali vznikať kuriálne — zemepanské obce v tomto období.
Z vyše 30 starých obcí Turca a z vyše 60 starých osád na hornej Nitre, ktoré oddeľoval od seba horský masív s veľkomoravským hradiskom Vyšehrad existuje 12 sídlisk, ktoré majú spoločné názvy na obidvoch stranách týchto regiónov. Feudálni vlastníci týchto osád ani v jednom prípade neboli totožní, na základe listinných prameňov z 13. storočia. Pravdepodobne ide o osídlenie ešte spred 13. storočia.
Osídľovací proces medzi hornou Nitrou a Turcom v druhej polovici 12. storočia mal dlhotrvajúci charakter, počas ktorého odchádzali do novozaložených osád v Turci prebytky a prirodzene prírastky obyvateľstva. Pri osídľovaní nebol potrebný väčší počet kolonistov z iných krajov alebo krajín, pretože to bol pomalý proces, ktorý prebiehal skoro dve storočia. Veľkú úlohu pri tomto dokolonizovaní a zahusťovaní sídel v Turci zohrali i komunikačné spojenia hornej Nitry s Turčianskou kotlinou.
Názvy najstarších osád v Turci, ktoré poznáme už v polovici 13. storočia, majú všetky názvy slovanského — slovenského pôvodu. Medzi tieto osady patrí i osada Rudno, ktoré sa v pramenných materiáloch spomína až v prvej polovici 14. storočia.
Pravniansky majetok v roku 1113 hraničil na potoku Polerieka s panstvom zoborských benediktínov (dnes Kláštor pod Znievom). Pravnianský majetok sa do druhej polovice 13. storočia pomaly zmenšoval, takmer na polovicu, takže hranica bola posunutá južnejšie k potoku Bobovriík. Územie medzi obidvoma potokmi — Poleriekou a Bobovníkom dostal roku 1250 Pivko (Pyuk) a jeho štyria synovia (Such, Gyuge, Ehelleus a Velič) o veľkosti päť a pol poplužia. Predtým toto územie patrilo Othmarovi a ležalo severne od Slovenského Pravna.
Panovník Ladislav IV. roku 1279 daroval za služby na rôznych vojenských výpravách komesovi Rečkovi (Rechk) a jeho synom Pavlovi Chudovi (Choud) a Tomášovi Serafínovi Pravno výmenou za ich obce Socovce a Wyfolu (pravdepodobne Nová Ves-Karlová) v Turci. S menom Rečko sa v Turci stretávame už v roku 1266, kedy panovník Belo IV. daroval svojmu služobníkovi „serviens noster" zem ležiacu medzi potokom Priechod a riekou Turiec zvanú Dubová Priechod (Duvowaprehod). Roku 1262 pri opise hraníc osady Černákova v Turci sa uvádza, že hranica ide „ad terram Rechkenis" (k zemi Rečkovej). Je pravdepodobné, že v obidvoch prípadoch ide o toho istého Rečka a o tú istú rodinu.
Panovník v domácii pre komesa Rečka a jeho synov na Pravno ich zároveň vyčleňuje spod právomoci zvolenského domínia a ako prvých turčianskych nižších šľachticov podriadil priamo pod panovníka. Hodnoverné miesto v Kláštore pod Znievom spolu s kráľovským človekom Jánom, synom Nemslava, zemana z Konotopy, Mojšu a Černákova ohraničil majetky Pravnianskeho panstva a voviedol Rečkovcov do jeho vlastníctva. Ich majetok na severe rozhraničoval potok Bobovník s majetkom Duga a jeho bratov, ktorí spolu držali osadu Bobovník, na východe hranica siahala až k rieke Turiec a malý kus pozdĺž Turca sa tiahla až k prítoku Jazernice. Tu susedili s Jánom, synom Nemslava a jeho bratov. Na juhu sa tiahla hranica až k veľkému lesu, zvanému Vyšehrad, kde susedil s Dobozom, synom Sykuna. Chotár pravnianského panstva sa od roku 1113 zmenšil skoro o polovicu a to o časť, ktorú dostal Pivko, ležiacu medzi potokmi Bobovník a Polerieka.
V listine z roku 1279 sa nespomínajú osady na pravnianskom panstve, ktoré vznikli pravdepodobne neskoršie, v období doosídľovania pravnianskeho chotára rodinou Reč- ka.
V druhej polovici 13. storočia sa zhoršili politické pomery v Uhorsku. V zápase o moc po boku panovníka Ondreja III. bojovali i turčianski zemania Krupec (Kupruch), Pavol a Serafín z rodu Rečkovcov.
Po skonsolidovaní pomerov v krajine panovník za ich zásluhy potvrdil im v roku 1283 dedičnú držbu pravnianskeho majetku, ktorý predtým patril ku kráľovskému majetku. Túto listinu im roku 1291 prepísalo hodnoverné miesto v Kláštore pod Znievom. Takto mala rodina Rečkovcov zaistené pravnianske panstvo až do vymretia Serafínovského rodu po meči roku 1545.
V deväťdesiatych rokoch 13. storočia zomrel komes Rečko a jeho majetok zdedili jeho synovia Pavol a Tomáš Serafín, ktorí dostali naň kráľovské potvrdenie. O významnom postavení Rečkovcov v Turci nám svedčí aj to, že magister Donč a Pavol, syn Rečkov z Pravna boli Matúšom Cákom poverení rozsudzujúcou listinou z 1. júla 1313 vyšetrovaním prípadu vraždy príbovského zemana Býkova, syna Tobiaša. Zveril im vykonie rozsudku na zaplatenie pokuty 50 hrivien striebra od Tomáša, syna Dionýza, kastelána Lupčianského hradu a majiteľa Turčianskeho Petra. Aj počas feudálnej anarchie začiatkom 14. storočia patril Pavol a Serafín z Pravna po Balašovcoch medzi najmocnejších a najvplyvnejších turčianskych šľachticov.
Nevieme z akých dôvodov v týchto pohnutých časoch feudálnej anarchie pred rokom 1325 vyhnal zvolenský župan magister Donč z pravnianského majetku Beku, syna Pavlovho. Aby dostal naspäť neoprávnene odňatý majetok, museli jeho nároky dosvedčiť hodnoverní svedkovia a okrem toho Beka musel zaplatiť 200 hrivien striebra.
V prvej polovici 14. storočia poznáme osady, ktoré patrili pravnianskemu panstvu — Liešno, Rudno, Medziház a staršie rečkovské osady Dubové a Borcová.
Roku 1334 si potomci Rečku podelili majetok rovnakým dielom, zo strany Pavlovej sa deľby zúčastnili Beko a jeho synovia, Benedikt, Jakub, Ondrej a jeho synovia Mikuláš a Peter a zo druhej strany Ján syn Serafínov, Pavol a Juraj.
I keď osada Liešno sa spomína v tejto listine z roku 1343, patrí medzi staršie obce, existujúce najneskôr v 12. storočí a jeho vznik má spoločný so susedným Lieskovcom. Pravdepodobne vznikla vnútornou kolonizáciou z Lieskovca (neskôr Kaľamenovej). V listine z roku 1279 sa nespomína len preto, že hranice pravnianskeho panstva tiahli po potoku, ktorý oddeľoval Liešno a Lieskovec od Pravna.
Na základe názvu Rudno môžeme usudzovať, že v jeho chotári sa mohli nájsť menšieho rozsahu nerastné suroviny. Niekedy začiatkom tridsiatych rokov 14. storočia sa našlo zlato na kráľovskej pôde bojnického domínia severozápadne od Pravenca. Na jeho vyťaženie boli pozvaní baníci zo stredoslovenských banských miest i z nemeckých krajín, ktorí neskôr založili mestečko Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno (listinné sa spomína v roku 1335). Baníci pri povrchovom kutaní mohli prejsť i do chotára Rudna, ktorý s Nitrianskym Pravnom susedil.
Koncom 14. storočia začala prenikať do Turca ďalšia vlna nemeckých kolonistov, ktorí v roku 1392 založili Hadvigu a Brieštie. Do tohto obdobia spadá vznik Jasenova. V 16. storočí nachádzame nemeckých kolonistov i v Rudne a Dubovom, kde ich lákali možnosti baníčenia. V malej miere vnikli i do centra pravnianskeho panstva — Slovenského Pravna.
Majitelia pravnianskeho panstva sa snažili o rozšírenie svojich majetkov. Na severozápade Turca získali veľké územie hôr, až po hranice Turca s osadami v Rajeckej doline. Ďalej sa snažili získať zem v Bodoviciach. V roku 1363 si majitelia Pravna upevňujú postavenie v Dubovom, Borcovej a Medziháze, i keď tieto obce mali vo vlastníctve, ale si ich dali hodnoverným miestom v Kláštore pod Znievom uviesť do právoplatnej držby.
Na kongregačnom zasadnutí pre Turiec a Oravu, ktoré sa konalo od 27. septembra do 8. októbra 1391 v Martine pod predsedníctvom liptovského župana Imricha Bubeka, sudcu kráľovskej kúrie, sa vyhotovil tzv. Turčiansky register listín. Do registra listín spísali sa záznamy s udaním vydavateľa listiny, zaznamenaním stručného obsahu a dátumu. Tu boli zapísané všetky listiny, ktorých pravosť bola nesporná. Register listín sa spísal po odhalení falzifíkátorskej činnosti liptovského zemana Jána Literáta z Madočian. Pred komisiu Imricha Bubeka predstúpil ako päťdesiatytretí Juraj, syn Jána z Pravna a predložil komisii dve listiny. Prvá listina bola z 3. septembra 1343, ktorou si rozdelili svoj majetok potomci Rečku v obciach Pravno, Liešno, Rudno a Medziház a druhú listinu prepošta Pavla z hodnoverného miesta Kláštor pod Znievom z 13. februára 1353. V tejto listine si majetok v Právne, Liešne, Rudne a Medziházu rozdelili na tri časti. Dve časti dostal Pavol a tretiu časť dostal Ján, syn Serafínov. Obidve listiny boli uznané za pravé.
Koncom 14. storočia vymrela po meči Pavlova vetva Rečkovského rodu, ktorej posledným mužským potomkom bol magister Benedikt Aby tieto majetky nepripadli k serafínovskej vetve rodu, požiadala Benediktova dcéra Cecília panovníka, aby ju so sestrou uznal za právoplatné dedičky. Cecília dostala 5. decembra 1392 listinu, ktorou bola uznaná za dedičku a s tým aj podiely v Pravne, Rudne, Liešne, Hadvige, Brieští, Jasenove, Dubovom a Medziháze. Okrem nich ešte časti v troch nitrianskych a jednej trenčianskej dedine. V roku 1411 si pravnianske majetky po Pavlovi rozdelila Cecília so svojou sesternicou Uršulou, dcérou Jakuba. Rozdelili si majetky v Hadvige, kde mali spolu 9 sedliackych usadlostí, v Briešti mali osem sedliackych usadlostí a rozdelili si aj polovicu Jasenova ležiacu na pravom brehu potoka a ďalšie dve polovice, ktoré delil dom richtára. V tejto listine sa Pravno spomína ako mestečko — oppidum.
Rodinné vzťahy sa na pravnianskom panstve začali veľmi komplikovať. Výdajom Cecílie za Juliusa z Kazy (Kakaš) a roku 1426 Uršuly za Štefana Báthoryho sa dostali na pravnianske majetky ďalšie rody. Po roku 1425 sa Anna, dcéra Barbory Turóczyiovej z Turčianskeho Michala a kastelána Blatnického hradu Imricha Serafina vydala za Ujfalušiho. Hlavnými podielnikmi panstva koncom 15. a začiatkom 16. storočia boli mužskí potomkovia z vetvy Serafínovej a získali aj viaceré podiely z bývalej Pavlovej vetvy rodu. V početných majetkoprávnych listinách rodu, najmä z rokov 1488, 1492, 1493, 1495, 1499, 1509, 1518 a 1520 sa popri iných majetkových dielov v druhých stoliciach spomínajú v Turci tie isté obce panstva a to Pravno, Rudno, Dubové, Liešno, Borcová, Medziház, Brieštie, Hadviga a Jasenovo. Väčšina členov rodu popri prídomku z Pravna používali často prídomok z Medziházu a Borcovej.
Pravnianske majetky s pribúdaním nových rodov sa ďalej členili a to aj zálohovaním a predajmi. V roku 1488 sa do týchto majetkov dostali Turóczyiovci z Turčianskeho Michala, roku 1505 Vavrinec Zalcer zo Záblatia, koncom 15. alebo začiatkom 16. storočia máme na pravnianskom panstve doložených Končekovcov z Dvorca a po nich prišiel Rafael Majténi.
Zo Serafínovskej vetvy rodu Ján, Juraj, Pavol, Cherubín, Ladislav a Krištof mali početné majetkové spory s turčianskymi prepoštami Svoradom a Gabrielom Majténiovcami z konventu v Kláštore pod Znievom. V prvom decéniu 16. storočia viedli mnohé tvrdé a niekedy nevyberanými spôsobmi vedené spory o hranice na Polerieke medzi Slovenským Pravnom a panstvom turčianskych premonštrátov z Kláštora pod Znievom. Serafínovci roku 1505 v úsilí o rozšírenie svojho majetku založili prostredníctvom valašského obyvateľstva v „pravnianskych" horách, pravdepodobne na majetku hodnoverného miesta osadu Vrícko označovanú ako „colonia nova" a jej valasi mali byť poplatní majiteľom Slovenského Pravna. Táto osada sa medzi majetkami pravnianskeho panstva nikdy nespomína, pravdepodobne už v roku 1505 bola prisúdená k premonštrátom z Kláštora pod Znievom.
Aj v Rudne sa dostala určitá čiastka majetku do cudzích rúk. Roku 1523 ju kúpil Benedikt Erdôdy. Príchodom Révayovcov do Turca v roku 1527 získali polovicu hradu Sklabiňa a roku 1539 dostali donáciu na Blatnický hrad ako odúmrť a s ním aj určitý diel v Rudne.
Posledný mužský potomok Serafínovskej vetvy rodu Krištof sa zasnúbil s neterou Mikuláša Turóczyiho — Dorotou. Pred odchodom do vojny proti Turkom odovzdal Krištof všetky rodové dokumenty a majetky, ktoré zdedil ako jediný mužský potomok do úschovy Mikulášovi Turóczyimu. Po návrate mu Mikuláš Turóczyi z Turčianskeho Michala odmietol vrátiť rodové dokumenty a majetky. Po bitke pri Moháči roku 1526, v ktorej po víťazstve tureckého sultána padol panovník Ľudovít H., nastali dlhotrvajúce boje medzi kandidátmi na uhorský trón, a to medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským. Obidvaja boli korunovaní za uhorských panovníkov a v ničivých vojnách bojovali o čo najväčšie rozšírenie svojho územia, pričom ani jeden vážnejšie nečelil prenikaniu tureckej moci do Uhorska. Ferdinand I. pomocou svojho generála Katzianera dobyl Považie a prenikol do Turca. Stúpencom Ferdinanda I. bol aj turčiansky župan Mikuláš Turóczy, ktorému sa Ján Zápoľský pomstil tak, že 1. novembra 1526 násilne zaujal Turóczyiho hrádok v Sučanoch, pričom mu odňal aj nejaké majetky patriace k hrádku.
V tejto situácii sa postavil Krištof Serafín na stranu Jána Zápoľského, ktorý bol z Turca cisárskym vojskom vytláčaný. Krištof sa nemal na koho obrátiť, aby dosiahol spravodlivosť. Keď sa mu nepodarilo získať svoje dedičné majetky spravodlivou cestou, tak sa o ne pokúsil násilne. Roku 1529 ozbrojený vtrhol so svojou družinou do kúrie Turóczyiho v Turčianskom Michale, práve v období, keď prejednávali záležitosti Krištofových majetkov na pravnianskom panstve. S týmto nepremysleným krokom nič nedosiahol, nakoniec sa priklonil na stranu Ferdinanda I. Habsburského a dostal milosť a časť svojich majetkov, a to v Blážovciach a Medziházu. Neskôr do týchto majetkov sa tlačil Juraj Rakovský, ktorý ich aj získal.
Krištof Serafín spísal 4. mája 1545 testament, v ktorom poručil celý svoj dedičný majetok, i keď v tom čaše zhabaný svojim dvom dcéram Margite a Kristíne a sestre Anne. Testament bol napísaný v prítomnosti dvanástich svedkov a sú v ňom vymenované všetky majetky rodu a to Pravno, Rudno, Liešno, Dubové, Blážovce, Medziház, Borcová, Brieštie, Hadviga a Jasenovo. Za poručníka im ustanovil Benedikta Apponyiho, manžela svojej sestry Anny. Odkázal mu i rodové listiny, ktoré zanechal kedysi Mikulášovi Thuróczyimu.
Turóczyiovci získali tiež právoplatne určité diely v pravnianskom panstve roku 1488 po Františkovi z Kazy a to v Pravne, Rudne, Liešne, Dubovom, Jasenove, Brieští, Borcovej a Hadvige a v Nitrianskej stolici v Presľanoch a Hrušove.
Krištofom Serafínom vymreli Serafínovci po meči, a tým zanikol rod kómesa Rečka. Rečko a jeho potomci nadobudli toľko majetku v Turci, že pravniansky majetok môžeme považovať v 14. a 15. storočí za najväčší v Turčianskej stolici. Po smrti Krištofa Serafína nastalo obdobie bojov o dedičstvo. Za života panovníka Ferdinanda I. Habsburského bola márna námaha, aby získali Krištofove dcéry naspäť majetok rodu, pretože panovník nemohol odpustiť dvojnásobnú neveru Krištofa. Po výdaji dcér sa dedičstva domáhali ich manželia. Kristína sa vydala za Lukáša Balogha, neskôr za Jána Tôrôka a Margita sa vydala za Urbana Kereskényiho. Sestra Krištofa Anna bola vydatá za Benedikta Apponyiho a po jeho smrti si zobrala Jána Ujfalusiho.
Prvé spory a násilia vznikli o Blážovce a Medziház, ktoré násilne obsadili Kereskényiovci, Ujfalusovci a Baloghovci a ohrozovali Rakovského. Dedičia Serafínovcov stále sa dožadovali vrátenia dedičných majetkov. Až v roku 1571 kráľovský fiškus vypustil zo sekvestrácie serafínovské majetky a roku 1575 ich dostali naspäť zákonití dedičia. Okrem Blážoviec a Medziháza, o ktoré sa spor vliekol ďalej.
Určité majetkové diely mali Záblatskyiovci v pravnianskom panstve získané od Cherubína, ktoré prešli dedičným právom na Mikuláša Turóczyiho, lebo jeho manželka bola dcéra Vavrinca Záblatského.
Roku 1579 bola prevedená deľba serafínovských majetkov na pravnianskom panstve.
Delenia sa zúčastnili obidve dcéry Krištofa Serafína, rodina Apponyiovcov, Mikuláš Báthori a Katarína Szilágyiová. Pri tomto delení chceli získať určité diely aj Rakovskyovci.
I na základe portálnych súpisov zo 16. storočia poznáme majetkové pomery v Rudne. Obec mala v roku 1534 osem sedliackych port a 7 chudobných obyvateľov, ktorých majetok nedosahoval výšku šesť zlatých. V Rudne sa nachádzali 4 opustené usadlosti. Rudno patrilo Nyárovcom. Podľa portálneho súpisu z roku 1548 sa v Rudne nachádzalo šesť sedliackych port, štyria želiari, richtár a obec mala 8 prísažných. Obec patrila Vavrincovi Nyárimu. V roku 1553 bolo v obci 9 sedliackych port ako majiteľ Rudna bola uvedená v súpise rodina Rakovských. Najstaršie mená obyvateľov Rudna poznáme z portálneho súpisu z roku 1557. Zemepánmi obce sú Nyárovci a Rakovský. V obci bolo sedem zdanených port a obývali ich Matej Heb, Ján Páleš, Juraj Páleš, Štefan Lentz, Vavrinec Kaltwaser, Ondrej Surma a Peter Surma. Želiarov bolo päť — Juraj Heb, druhý Juraj Heb, Matej Simko, Štefan Páleš a Soormes Simko. Medzi schudobnelých, ktorých majetok nedosahoval výšku šesť zlatých patrili 6 — Matej Dywre, Mikuláš Grayzel, Štefan Granhouh, Ján Hantzer, Juraj Gusmann a Ondrej Gusma. V obci sa spomína Matej mýtnik patriaci Révayovcom a Ján richtár — šoltýs, ktorý platí 3 zlaté. Podľa portálnych súpisov z roku 1564 a 1566 bolo Rudno majetkom rodiny Nyári a Rakovský. Nachádzame šesť sedliackych port a dvoch želiarov. V súpise z roku 1566 sa spomína jedna porta, ktorá patrí k rudnianskemu mýtu a držala ju Anna Paxyiová, vydatá za Františka Révaya.
Podľa portálneho súpisu z roku 1567 držali Nyárovci a Rakovský v Rudne 6 sedliackych port, jednu sedliacku portu násilne držali zemepáni a piatich želiarov. V tomto období sa v Rudne nenachádzal mlyn.
Z portálnych súpisov poznáme len počet port. Želiari nevlastnili záprahový dobytok a obhospodarovali len malý kus poľa, preto nepodliehali štátnej dani. Spod portálnej dani boli ďalej vyňatí richtári, chudobní obyvatelia, ktorých majetok nedosahoval výšku šesť zlatých, novousadení roľníci a pastieri. Ťažkým bremenom pre poddanský ľud bola štátna daň, pod ktorú v polovici 16. storočia podliehal všetok nehnuteľný a hnuteľný majetok nešľachtického obyvateľstva. V množstve opustenej pôdy a počte želiarov na vidieku sa odráža stupeň pauperizácie dediny, ktorej príčinou boli zemepánsky útlak, vojny a živelné pohromy. Okrem toho panovnícky dvor zvyšoval daňovú kvótu, so súhlasom šľachty, ale šľachtickí vyberači daní vykazovali stále nižší počet port, aby šľachta mohla uplatniť voči poddaným vlastné požiadavky.
Habsburgovci prehliadali tendencie šľachty pri daňovom porube a roku 1598 zaviedli porub podľa domov (1 zlatý za dom). Ani tento spôsob sa neosvedčil. Počet zdanených port, neskôr domov, rapídne klesal. Ešte v roku 1593 bolo v Rudne 6 zdanených port a do roku 1635 ich počet klesol na jednu portu a 2 želiarske štvrťky.
Rudno v rokoch 1571—1573 platilo Ostrihomskému arcibiskupstvu ročný desiatok vo výške 16 zlatých. Z päťdesiatich obcí v Turci platilo v tom období väčší desiatok ako Rudno 34 obcí. Okrem Rudna taký veľký desiatok platili v Laskári. Z toho môžeme usudzovať, že v druhej polovici 16. storočia Rudno patrilo medzi menšie obce v Turci. Okolité obce pravnianskeho panstva platili vyšší desiatok a to Hadviga 44 zlatých, Jase- novo 36 zlatých, Liešno 34 zlatých a Briešte 22 zlatých.
V roku 1598 sa nachádzalo v Rudne spolu 26 domov, z ktorých bolo 15 sedliackych a 11 želiarskych domov. Najviac domov patrilo Kristianovi Nyárimu a to 7 sedliackych a jeden želiarský dom, Ján Ujfalusi mal tri sedliacke a päť želiarskych domov, vdova po Martinovi Hathalmovi mala dva sedliacké domy, dedičia po Kristiánovi Serafínovi mali jeden sedliacky a želiarsky dom, Juraj Balogh tiež v Rudne držal, jeden sedliacky a želiarsky dom, Ambróz Apponyi tiež mal po jednom sedliackom a želiarskom dome, Margaréta Serafínová mala jeden želiarsky dom a tiež miestny šoltýs mal jeden želiarsky dom.
V roku 1600 nachádzame v Rudne 25 domov, v Hadvige 15 domov, Brieští 24, Dubovom 34 a v Slovenskom Pravne bolo 78 domov.
Nevyrovnané a neujasnené majetkové záležitosti a to dedičné, delenie, zálohovanie a kúpa majetkov na pravnianskom panstve viedli vždy k sporom a zrážkam, ktoré musela riešiť Turčianska stolica a hodnoverné miesto v Kláštore pod Znievom vydával svedectvá o testamentárnych poručeniach alebo o deľbe majetku medzi vlastníkmi. Deľby majetku a spory, do ktorých bolo vždy zatiahnutých mnoho vlastníkov panstva sa vždy odrazili v živote nielen Pravna, ale i obcí Rudna, Medziházu, Brieštia, Hadvigy, Jasenova, Liešna a Dubového.
Priame dedičské nároky na diely z majetku na pravnianskom panstve mali rodiny Apponyiovcov, Baloghovcov, Kereskényovcov a Ujfalusiovcov. Neskôr dedičské nároky na panstvo prechádzali z týchto rodov i na iné rody, čím dochádzalo k stálemu drobeniu majetku. Z dielov, ktoré držala rodina Apponyiovcov prešlo dedičstvo na rodiny Réthey a Szilágyi. Od Tôrôkovcov prešlo dedičstvo na pravnianske panstvo na rodiny Véghovcov a Turanských. Od Kereskényovcov prešli majetkové diely dedením na Akayovcov a Bočkayovcov. Rodina Ujfalusiovská odstúpila neskoršie svoje nároky ďalším príbuzným, a to Ostrošičovcom a rodine Erdôgh z Láclavej.
V druhej polovici 16. storočia sa zriekol nárokov na pravnianske panstvo Juraj Rakovský v prospech rodiny Nyárovskej zo Sučian. Táto rodina dostala majetky v Turčianskom Michale po rodine Turóczyovskej, a tým tiež diely v pravnianskom panstve. Nyárovci patrili medzi väčšie šľachtické rody. Sedem členov rodiny Nyárovcov v roku 1563 v 15 obciach Turca mali spolu 431 a 2/3 sedliackych usadlostí a 53 želiarskych usadlostí. Najviac sedliackych usadlostí mali v Sučanoch a Slovenskom Pravne mali 84 sedliackych usadlostí a 7 želiarskych usadlostí. V Rudne mali spolu 13 sedliackych usadlostí a to Peter Nyári mal dve sedliacke usadlosti, Dorota mala 4 sedliacke usadlosti. Kristína mala jednu sedliacku usadlosť, Štefan mal tri sedliacke usadlosti a Pavol mal tiež tri sedliacke usadlosti. V Rudne nemali svoje diely Margaréta a Vavrinec Nyári, tiež tu Nyárovci nemali želiarske usadlosti. V Liešne Nyárovci mali 8 sedliackych usadlostí, v Brieští mali 16 sedliackych usadlostí a jednu želiarsku, v Jasenove mali tiež 16 sedliackych usadlostí a tri želiarske a v Hadvige mali 12 sedliackych usadlostí a jednu želiarsku.
V Rudne mala určité diely i rodina Ujfalusiovská, ktorá na základe dedičstva z roku 1590 mala v obci troch sedliakov a 5 želiarov a časť škultécie. Podiely na majetku ostatných rodín v Rudne a to Kereskényovcov a Baloghovcov nemohli byť menšie, i keď môžeme predpokladať, že v počte sedliakov a želiarov sa mohol líšiť od podielu Ujfalusiovcov.
Turčianska stolica vykonala 13. decembra 1600 rozdelenie pravnianského panstva medzi ich vlastníkov — dedičov. S týmto rozdelením neboli spokojní členovia rodu Kereskényovcov a Ujfalusiovcov, ktorí sa roku 1608 sťažovali na rozdelenie majetku. Nároky Ondreja Ujfalusi a Juraja Kereskényiho na diely z majetkov neboli brané do úvahy a rozdelenie panstva z roku 1600 ostalo v platnosti. Všetky tieto rody si podelili v Slovenskom Pravne tri kúrie. Po rozdelení majetkov jedna kúria pripadla rodine Amade, druhá rodine Dóczyovcov a tretia rodine dedičov Serafínovcov.
Najmenej sa delenie pravnianskeho majetku dotklo kúrie patriacej rodine Amadeovcov. Kúria Dóczyovská sa ešte pred delením roku 1600 už rozdelila v prvej polovici 16. storočia na dve polovice. Jedna polovica pripadla Vesselényovcom a druhá polovica rodine Ostrošičovskej (ktorej časť sa ďalej dedila a dostali ju Okoličányovci, Révayovci a rody Sándor a Jánok) a Tôkôlyovská rodina. Najväčšími deleniami prešla Serafínovská kúria, z ktorej polovica pripadla Ujfalusiovcom (neskôr na tejto časti zdedením sa usadili rody Berkényi, Kališ, Bošányi, Hunyadi, Kôszeg, Tarnóczy, Jušt, Merey a Kvasay). Druhá polovica tejto kúrie pripadla časť rodine Apponyiovskej (ďalej ju dedili Besnákovci, Szilágyiovci, Szentkeresztyovci, a Simonfiovci) a časť pripadla rodine Kereskényovskej — Tôrôkovskej. Z Tôrokovskej časti ďalej zdedila diely rodina Turanskovská.
Neskôr sa usadili na svojich pôvodných majetkoch pravnianského panstva Veličovci, Jesenskovci a tiež nové rody a to Révayovský, Prónayovský a Erdôgh z Láclavej.
Pre rozdrobenosť majetkov medzi viacerých členov rodov majúcich svoje diely na pravnianskom panstve nemáme k dispozícii v 17. storočí celkové súpisy poddanských a želiarskych usadlostí v jednotlivých obciach panstva, tak i v Rudne. K dispozícii máme len údaje o jednotlivých zemepánoch, ktorým koľko obyvateľov z obcí panstva patrilo, čo nám nedáva komplexný obraz o živote v obciach panstva.
Potomci po Kristíne Nyári (vdova po Pavlovi Sarkandovi a neskôr po Gabrielovi Dóczyiovi) si rozdelili 1. mája 1601 medzi seba majetky v Slovenskom Pravne, Rudne, Hadvige a Jasenove. V Rudne si podelili 7 sedliakov a dvoch želiarov, Hadvige jedného sedliaka a želiara, v Brieští 6 sedliakov a 5 želiarov, Hadvige 5 sedliakov a 6 želiarov a v Slovenskom Pravne 16 sedliakov a 10 želiarov. V Rudne Anne Sarkandiovej, vdove po Františkovi Vesselénym pripadol Pavol Hanus, Štefanovi Tôkôlymu pripadol Pavol Stephl; Judite, dcére Ondreja Ostrošica pripadol Juraj Kučma; Ján Letrich pripadol Andrejovi Dóczymu; Márii Turzovej, vdove po Gabrielovi Dóczym pripadol Juraj Surman a želiar Ján Lacko. Spoločne mali želiara Vavrinca Kováča, a pravdepodobne i sedliakov Štefana Gerharta a Juraja Mítneho. Sedliaci v Slovenskom Pravne museli platiť ročný cenzus 80 denárov a to na tri termíny — sv. Michala (29. septembra), narodenie Pána (24. decembra) a sv. Pavla (29. júna). Sedliaci bývajúci v Rudne platili ročne nižší cenzus, okrem Pavla Stephla, ktorý platil ročne 96 denárov. Miesto dlhej fúry dovezenia vína a piva zemepánom sa vykupovali od každej sedliackej usadlosti 3 zlatými a 40 denármi.
Štefan Tôkôly a Mikuláš Ostrošič na jednej strane a na druhej strane Františka, Anna Veselényiové (vdove po Štefanovi Csaky) si podelili 11. júla 1643 majetky na pravnianskom panstve. Rodine Vesselénych pripadla polovičná sedliacka usadlosť Hanusa Redli- cha, za ktorú platil 10 zlatých. Štefan Tôkôly dostal polovičné sedliacke usadlosti Pavla Paulusa a Michala Gerbana, zvaného Linert v Rudne.
Povinnosti poddaných, ktorí patrili Kataríne Hederváryiovej boli spísané 25. novembra 1667. V Slovenskom Právne jej patril jeden úradník, 5 poddaní, 5 želiari a jedna opustená usadlosť, v Brieští mala 3 poddaných, 2 želiarov, a jedna opustená usadlosť, v Jasenove mala jedného sedliaka a troch želiarov, v Hadvige mala po dvoch sedliakoch a želiaroch. Najmenej mala v Rudne, kde mala sedliaka Juraja Sedráka, ktorý platil 4 zlaté a 70 denárov.
Poddaní museli na majeri robotovať a to zorať zem, ktorá patrila k tomuto majeru, zasiať, zožať obilie a kosiť, seno do majera zviesť. Počas žatvy musel každý jeden sedliak a želiar poslať jedného ženca do Nebojsa, kde sa mali zdržať pokiaľ sa poľnohospodárske práce neskončili. Z hôr museli voziť drevo, ak bolo potrebné doviesť na opravu majera materiál, aj tento museli doviesť. Okrem toho museli tiež vykonávať príležitostné práce okolo majera. Tiež museli odovzdávať určité množstvo obilia (pšenicu, jačmeň a ovos) a kapustu.
Prvý urbár pre sklabinské panstvo bol vyhotovený roku 1699, v ktorom sú záznamy o poddaných patriacich Révayovcom v pravnianskom panstve. Urbár bol vyhotovený na základe zoznamov a registrov účtovnej povahy, ktoré obsahovali plnenie poddanských povinností od roku 1658. Dcéra Imricha Révaya Alžbeta (vydatá za Štefana Petrôcziho a neskôr za Filipa Kalisa) vlastnila v Rudne sedliaka Pavla Redlicha, ktorý platil 12 zlatých, vdovu po Jánovi Kašubovi, ktorá platila 3 zlaté a želiara Jána Ličku, platiaceho 2 zlaté a 50 denárov. Richtár obce tiež platil 2 zlaté a 50 denárov.
Celé 17. storočie je obdobím stavovských povstaní a náboženských bojov. Turčianskej stolice sa najviac dotklo povstanie Tôkôlyho a Františka Rákociho II., ktoré zanechali značné dôsledky. Bremená, ktoré znamenali neustále sa zvyšujúce požiadavky raz povstalcov, druhý raz cisárskej armády, najviac musel znášať ľud. Zvyšovanie dávok pre vojsko decimovalo obyvateľov turčianskych obcí. Škody, ktoré spôsobilo vojsko v turčianskych obciach vyšetrovalo 18. júna 1676 a v septembri 1676 hodnoverné miesto v Kláštore pod Znievom. V Rudne svedectvo o pohybe vojska v obci podal Ján Vandlík, šoltýs a richtár obce, raz prísažný Martin Lacko, druhý raz Jakub Gregor. Na základe ich výpovedí vieme, že v Rudne sa v roku 1674 nachádzala viac razy cisárska armáda. Raz v obci bola necelá „štvrtka" armády Carasu, druhý raz v obci prenocovalo vyše 100 pešiakov, inokedy v Rudne prenocovali 20 vojaci tri dni, neskôr sa tu nachádzalo až 40 dní šesť vojakov. Všetky tieto prechody a zotrvanie armády v Rudne znamenalo pre rudnianskych obyvateľov značné vyčerpanie po všetkých stránkach. Takéto roky počas nepokojných časov 17. storočia sa viackrát opakovali.
Okrem týchto záťaží sa Rudno nevyhlo ani pohromám, ktorá sa prehnala obcou roku 1622. Na základe portálneho súpisu vieme, že obec v tomto roku bola oslobodená od zaplatenia portálnej dane.
V roku 1696 Rudno patrilo do druhého okresu Turčianskej stolice, do ktorého patrilo Slovenské Pravno, Kláštor pod Znievom, Veľké Socovce, Ležiachovo, Vrícko, Lazany, Slovany, Valča, Moškovec, Abramová, Polerieka, Briešte, Hadviga, Jasenovo, Budiš, Liešno a Kaľamenová.
Podľa súpisov port z roku 1696 máme v Rudne doložených 11 sedliakov, ktorí spolu držali 7 sedliackych usadlostí a výsevom 28 a pol gbelov, čo predstavovalo 1/64 a 1/128 porty. Mali tiež 4 želiarov.
Podľa iného súpisu z toho istého roku 12 sedliakov malo pôdu s výsevom až 31 a 1/4 gbelov a to Pavol Páleš (2,75 gbela), Michal Gerhart (3,25), Michal Lichner (3,5), Ján Žila (3,25), Pavol Redlich (3,5), Juraj Píš (2,5), Matej Leitman (3,25), Ján Kunc (2,75), Ján Líner (1,75), Ján Sapaš (1,75) a Ján Píš (0,75 gbela). Na základe týchto dvoch rozdielnych údajov o výsevu pôdy v Rudne, môžeme usudzovať záujem zemepánov Rudna a zapisovateľov port o nižšie vykazovanie hodnoť do centrálneho súpisu port. Želiari boli: Michal Ďurina, Ján Cernák, Daniel Has a Ján Lacko.
V Rudne sa v prvej polovici 18. storočia delilo poddanské obyvateľstvo na tri hlavné kategórie podľa vzťahu k pôde, a to na sedliakov, želiarov a podželiarov. Medzi sedliakov patrili obyvatelia, ktorí užívali pôdu a mali záprahový dobytok na jej obrobenie. Medzi želiarov patrili tí obyvatelia, ktorí nemali pôdu, ani záprahový dobytok, i keď si ho neskôr získali, čo sa v tomto období stávalo, boli stále želiarmi. Takéto delenie poddanského obyvateľstva na jednotlivé kategórie platilo až do urbárskej regulácie, odkedy sa poddanské obyvateľstvo zatrieďovalo do jednotlivých kategórií podľa rozsahu obrábanej pôdy. Sedliaci spolu so želiarmi tvorili poddanskú obec, z ich radov bol volený richtár a prísažní obce. Podľa daňových súpisov tvorili sedliaci v Rudne vždy väčšinu obyvateľov.
V Rudne bývalo v roku 1709 dvanásť sedliakov, traja želiari a dvaja podželiari, ktorí spolu chovali 29 kusov záprahového dobytka, 24 kráv-dojníc, tri jalové kravy, 31 koni a 34 oviec. Oziminu mali vysiatu na ornej pôde s výsevom 16 gbelov a jariny mali vysiate na pôde s výsevom 19 gbelov a 3 korce. Urodilo sa im pšenice a jačmeňa 41 a 2 a pol korca. Prosa a ovsa sa im urodilo 46 gbelov a 3 korce.
Poddaní Rudna hospodárili na ornej pôde s výsevom 46 gbelov, od ktorej odvádzali portálnu daň. V Slovenskom Právne hospodárili na pôde v výsevom 248 gbelov, v Briešti mali výsev pôdy 93 gbelov, Jasenovo 80 gbelov, Hadvige 41 gbelov a na Budiši mali výsev pôdy 25 gbelov.
V tomto roku sa v Rudne nachádzal jeden páleničný kotlík, pol kotlíka na varenie piva, ktoré mal rudniansky mýtnik. V obci šenkovali víno mýtnik a Michal Ďurina.
Podľa súpisov kuriálnej pôdy v obci v roku 1709 mal mýtnik 10 kusov záprahového dobytka, 3 kravy-dojnice, 3 jalové kravy a 54 oviec. Rudniansky poštár užíval ornú pôdu o výseve 3 gbely z Licovskej sedliackej usadlosti a mal jedného mladého býčka a jeho bača pre seba držal kravu-dojnicu a 5 oviec. Dedinský bača držal 7 oviec.
Pri sčítaní roku 1715 bolo v Rudne 11 sedliakov a dvaja želiari, výsev poľnohospodárskej pôdy 71 a pol korcov a lúk mali pre 12 a pol koscov. Mali jednu kopanicu, mlyn a 5 remeselníkov. V obci sa hlásilo 7 rodín k slovenskej národnosti a 6 rodín k nemeckej národnosti. Pri sčítaní roku 1720 sa počet sedliakov zvýšil na 12 a želiarov na 7, medzi želiarov sa počítali pravdepodobne remeselníci, ktorých tiež vykazovali v takom istom počte. K slovenskej národnosti sa hlásilo 11 rodín a k nemeckej len dve rodiny. Rozloha pôdy mala výsev 109 a 3/4 korcov a lúk mali pre 14 a pol koscov.
V roku 1722 sa nachádzalo v Rudne 14 sedliakov, ktorí držali dve a 7/8 sedliackej usadlosti a jedného želiara Ondreja Lacku Línera, ktorý mal usadlosť o výmere 4 korce.
V Rudne nenachádzame celé sedliacke usadlosti, len jednu polovičnú sedliacku usadlosť, ktorú držal Jakub Minich, sedem štvrtinových sedliackých usadlostí,ktoré držali Ondrej Redlich, Pavol Hog, Juraj Ďuijan, Ján Lacko, Ondrej Lacko, Pavol Gíreth a Michal Minich. Ďalej sa nachádzali štyri osminových sedliackych usadlostí, ktoré držali Ján Kysucký, Juraj Klain, Ondrej Kaltwaser, Michal Lichner z Briešťa.
V roku 1739 bola prevedená špecifikácia majetkov Alžbety Petrôczyovej (rodenej Révay) v Turci, kde jej patrili majetky v Blatnici, Malej Vieske, Blážovciach a na pravnianskom panstve — v Slovenskom Pravne, Brieští, Dubovom, Hadvige, Jasenove a Rudne.
V Rudne mala jednu sedliacku usadlosť — Redlichovskú, od ktorej sa ročne platilo 9 zlatých a Kubasovskú želiarsku usadlosť, od ktorej sa ročne platilo tri zlaté.
Katarína Okoličányiová, vdova po Alexandrovi Révayovi z Trebostova vlastnila v roku 1740 v Rudne z révayovských dielov dve štvrtinové sedliacke usadlosti a to Ondreja Minicha a Juraja Kováča.
Pavol Okoličányi so svojou ženou Zuzanou Rakšányiovou v obci vlastnili začiatkom štyridsiatych rokov 18. storočia majetkové diely zdedené po rodine Ostrošičskej a to polovičnú sedliacku usadlosť Michala a Juraja Minicha, jednu osminovú sedliacku usadlosť Jána a Mikuláša Kleina a tiež Michala Gíretha so synom Jánom. Ďalej v obci mali diely po rodine Tôkôlyovskej a to dve polovičné sedliacke usadlosti Pavla a Juraja Gíretha a druhá Jána Minicha. Z časti od rodiny Vesselényovskej mali v Rudne štvrtinovú sedliacku usadlosť Juraja Lichnera, osminovú Ondreja Mócika, 2/8 sedliackej usadlosti Ondreja Ďuriana, z ktorej jedna osmina bola opustená a 3/8 sedliackej usadlosti Jána Tomasa a Ondreja Kaltwasera, z ktorej tiež 1/8 bola opustená. Štvrtinu z Briešťanovskej sedliackej usadlosti mal v prenájme Michal Minich a osminu zo Sijlovskej sedliackej usadlosti mal v prenájme Juraj Kaltwaser. Z časti zdedénej od rodiny Geczyovskej mal polovičnú sedliacku usadlosť Pavol Hog, za ročné nájomné 6 zlatých už sedem rokov. Od rodiny Jesenských mal zdedenú polovičnú opustenú usadlosť Lackovskú. Rudnianski poddaní im dve štvrtinové sedliacke usadlosti za peniaze obrábajú. V obci im patrila polovica výnosu z mýta a mali tiež výčap vína a pálenky.
Katarína Révayová, rodená Okoličányiová zdedila na pravnianskom panstve určité diely po svojom otcovi Pavlovi Okoličányim. Dedičské spory medzi Katarínou Révayovou, Annou Máriou Jánokyiovou, rodenou Okoličányiovou, Zuzanou Okoličányiovou, rodenou Rakšánayiovou a Zuzanou Révayovou, rodenou Okoličányiovou vyriešili 23. júna 1742 tak, že si medzi sebou vylosovali tento majetok a tak si ho rozdelili. Katarína Révayová dostala z otcovského majetku určitú časť zo škultétstva v Rudne o výnose jeden zlatý a 50 denárov ročne a z majetku, ktorý mala ich rodina v zálohe, dostala zo sedliackej usadlosti Ondn.ja Duriana a Jána Minicha pôdu o výseve pol korca. Anna Mária Jánokyiovej pripadla žrebom opustená želiarska usadlosť v Rudne a časť zo škultétstva v Jasenove. Z častí v zálohe jej pripadla pôda o výseve pol korca z usadlosti Juraja Kaltwasera (z bývalého majetku Tókôlyiovského). Dedičia po Magdaléne Okoličányiovej dostali pol sedliackej usadlosti Minichovskej a časť škultétstva v Hadvige. Z častí v zálohe jej pripadla pôda o výseve pol korca z usadlosti Ondreja Mócika a 1/4 korca z usadlosti Pavla Gíretha s bratom (z bývalého majetku Vesselényiovského). Zuzana Okoličányiová dostala štvrtinovú sedliacku usadlosť Kliena a Gíretha v Rudne a časť škultétstva v Brieštf. Z častí v zálohe jej pripadla pôda o výseve pol korca z usadlosti Juraja Lichnera.
Majetok Zuzany Okoličányiovej, vdove po Michalovi Révayovi mladšom, mal hodnotu na pravnianskom panstve 10 301 zlatých a 58 a 1/3 denárov, z toho pozemky a lúky v Rudne mali hodnotu 100 zlatých. Z tohto majetku dedila i Katarína Révayová, dostala časť majetku, ktorý bol zálohovaný za 100 kremnických zlatých.
Katarína Révayová okolo roku 1750 spísala poddanské povinnosti na svojich pavnianskych majetkoch. V Rudne mala polovičnú sedliacku usadlosť, ktorú obýval Michal Minich so svojím bratom. Za túto usadlosť platili ročný cenzus 16 zlatých, na panskom museli robotovať 9 dní. Z dlhej cesty sa vyplácali troma zlatými, od dovozu dreva tiež 3 zlatými a museli odovzdávať 12 fimtov priadze. Rudniansky richtár platil ročný cenzus zlatý a 50 denárov.
V 40. rokoch 18. storočia sa sporili o majetky v Slovenskom Pravne, Jasenove, Hadvige, Rudne a Brieští Lazar Apponyi s Pavlom a Gabrielom Prónayovcami. V roku 1745 Turčianska stolica transumovala Ladislavovi Amademu spisy v spore Lazara Apponyho s Prónayovcami.
V 18. storočí začali hospodársky upadať rodinné majetky rodiny Amadeovcov z Vrakune pri Bratislave (dostali od 16. storočia majetky po rodine Turóczyiovskej na pravnianskom panstve), ktorí museli predať svoje majetkové diely v Turci. Tak Tadeáš Amade 10. marca 1752 predal Gabrielovi Prónayovi štvrtú časť z dielov v Slovenskom Právne, Rudne, Jasenove, Hadvige a Brieští za 3556 zlatých a 59 denárov.
Z časti majetkov Ujfaluši — Lehocký sa nachádzala v Rudne polovica sedliackej usadlosti Zilovskej. V rokoch 1756 až 1759 dostal Alexander Jesenský zálohované majetky predtým patriace rodine Vesselényiovskej. V Rudne mal polovičnú sedliacku usadlosť Ondreja Ďuriana a Jána Minicha. František Várady v roku 1761 držal vo vlastníctve majetky v Slovenskom Pravne, Liešne, Rudne, Jasenove, Brieští a Hadvige a to spolu 18 a 5/32 sedliackych usadlostí a 1 a 3/8 želiarskych usadlostí. V prvej polovici 18. storočia sa vydala dcéra Gabriela Veliča — Kristína za Jána Szalaya. Tak sa do pravnianskych majetkov dostala rodina Szálayovská, ktorá mala svoj podiel i v Rudne.
V roku 1764 sa nachádzala kuriálna pôda v Láclavej a Rudne o výseve 3 gbely a 2 korce, v Rudne mal poštár magister Litassi pôdu o výseve 4 gbely, mýtnik pôdu o výseve 3 gbely a šoltýska rodina Vandlíkovská mala kuriálnu pôdu o výseve 12 gbelov a 2 korce.
V polovici 16. storočia rodina Révayovská šírila v Turci reformáciu. K reformačnému učeniu sa priklonili i komposesorovia pravnianskeho panstva. Evanjelický zbor v Slovenskom Pravne a vo filiálke v Rudne vznikli prechodom celej cirkvi aj s kňazom a kostolom k reformácii. V Slovenskom Pravne vznikol roku 1560 ako tretí v evanjelický zbor. Po potlačení povstania Františka II. Rákoczyho v roku 1709 zanikla na určitý čas evanjelická cirkev na pravnianskom panstve a kostoly a školy boli vrátené rímsko-katolíckej cirkvi.
V druhej polovici 15. storočia z oblasti hornej Nitry prichádzajú na pravnianske panstvo do slovenského prostredia nemeckí kolonosti. Títo okolo roku 1392 zakladajú osadu Hadvigu, Brieštie a Jasenovo.
Pravdepodobne v tomto období prišli na pravnianske panstvo valaši. V roku 1504 sa Ján Serafín a Cheburin dohodli, že všetky dôchodky od valachov, ktorí sa usadili na ich majetkoch z cudzích krajín si budú deliť na polovicu.
Pôvodné obyvateľstvo Rudna bolo slovenské a bolo zhustené prichádzajúcimi nemeckými kolonistami. Prvý záznam o šoltýsoch v obciach pravnianskeho panstva pochádza z roku 1553 z Rudna a z roku 1558 z Dubového. Škultécie sa nachádzali tiež v Hadvige, v Brieští, v Jasenove a v Slovenskom Pravne. Boli to dedinské Škultécie žilinského typu s podobnými právami, aké mali dediční richtári. Škultécia prinášala určité výsady, ku ktorým patrilo právo rybolovu, poľovačky, právo držať mlyn, pivovar a krčmu, slobodne páliť pálenku a trhové právo. Každý šoltýs dostal pozemok pod výstavbu domu, ďalej ornú pôdu, lúky a pasienky. Šoltýs — richtár mal aj súdnu právomoc pri menších priestupkoch.
Údaje o šoltýsoch máme z rokov 1769 a 1770, kedy vznikol spor medzi šoltýsmi z Rudna, z Erieštia, Jasenova a Hadvigy s komposesormi pravnianskeho panstva, ktorí im vyčítali, že šoltýsi prekročili svoje práva, patriace výhradne len zemepánom. Šoltýsi z týchto obcí sa odvolávali na svoje práva, ktoré slobodne užívali už niekoľko storočí. Spor Šoltýsov s komposesormi zaznamenal Gabriel Machula zo Serafínovskej kúrie. Za šoltýsov sa sporu zúčastnili Jakub, Michal starší a mladší, Juraj, Ondrej, Jakub (druhý), Pavol a Ján Vandlíkovci z Rudna, Ján Palusthy z Jasenova, Juraj a Jakub Simonidesovci z Brieštia a Pavol Líner z Hadvigy.
Šoltýskej rodine z Rudna komposesorovia zo Slovenského Pravna vyčítali, že majú na panskom pozemku postavený mlyn proti právu zemepánov, ďalej že užívajú kopanice, lúky a ornú pôdu, tiež o právo varenia a čapovanie piva a právo pálenia a šenkovania pálenky. Z týchto istých priestupkov boli obvinení ostatní šoltýsi.
Na obranu Šoltýskej rodiny v Rudne vystúpili 3. októbra 1769 richtár Matej Žila a prísažní Ondrej Minich a Pavol Svindutka. Svedčili, že na šoltýskom pozemku majú postavené svoje domy. Jakub, Pavol a Michal Vandlíkovci mali postavený drevený dom a sypáreň v hornej časti — vyššej — šoltýskeho pozemku, ktorú časť i obrábali. V dolnej časti tohto pozemku mali postavený dom Michal, Juraj, Jakub, Pavol, Ondrej a Ján Vandlík. Obrábali strednú a dolnú časť šoltýskeho pozemku. Škultétsky mlyn mali postavený mimo intravilán obce pri ceste „via regia" od pohoria Žiar, za ktorý ročne platili 10 zlatých a odovzdávali 40 korcov obilia. V troch poliach mali ornú pôdu o výseve 175 korcov a lúk pre 26 vozov vedľa „Sojky", na Jamách a za Kostolom. Šoltýsi mali kúpené kopanice o výseve 52 korcov. Za dedičné richtárstvo Vandlíkovci platili do obecnej pokladnice 9 zlatých ročne. Okrem toho ročne platia komposesorom 35 zlatých.
Na zasadnutí 13. a 14. decembra 1770 v Jasenove a Rudne boli rozdelené dôchodky medzi pravnianskych komposesorov, ktoré im odvádzali šoltýsi z Rudna, Jasenova, Hadvigy a Brieštia. Vandlíkovci z Rudna ročne platili spolu 45 zlatých, z toho 10 zlatých za mlyn, šoltýs z Jasenova 60 zlatých, šoltýsi z Brieštia 26 zlatých a 74 a pol denárov a šoltýs z Hadvigy 11 zlatých a 72 a pol denára.
Zo 45 zlatých, ktoré platili Vandlíkovci pravnianskym komposesorom pripadli 4 zlaté a 86 denárov Františkovi Berényimu (predtým táto čiastka patrila rodine Ujfaluši), 5 zlatých a 30 denárov pripadlo vdove Kališovej (predtým časť Ujfaluši), 1 zlatý a 57 denárov pripadlo Michalovi Révayovi (predtým časť rodiny Szilágyi a Jesenských), 12 zlatých pripadlo Gabrielovi Prónayovi (predtým sa o túto čiastku delili rodiny Szunyogiovská, Končekovská, Kvasayiovská, Ujfaluši), 1 zlatý a 80 denárov tiež pripadlo Gabrielovi Prónayovi (predtým rodine Jesenskej), 5 zlatých a 45 denárov pripadlo Imrichovi Tarnóczymu (rodine Ujfaluši, neskôr Ordôdyiho), 1 zlatý a 57 denárov pripadlo Pavlovi Rakšányimu (predtým rodine Szentkereszty — Svatokrížska), 7 zlatých a 75 denárov pripadlo Jánovi Veličovi (rodina Kereškény, Tôrôkyiová) 48 denárov pripadlo Jurajovi a Jánovi Szalayovi (po rodine Kereškényiovej), 1 zlatý a 82 denárov pripadlo Gabrielovi Vachotovi a 2 zlaté a 10 denárov pripadlo Pavlovi a Ondrejovi Jesenským a Pavlovi Gábor (predtým rodinám Jesenským a Kereškényiovej). V ostatných škultéciách mali svoje podiely Gábor Rakovský, vdova Gašpara Jušta a Alexander Jušt, Ján Erdôgh a vdova po Mikulášovi Szentivanyiovi (Svätojánskom). Tejto dohody sa za komposesorov pravnianskeho panstva zúčastnili Juraj Szálay, František Tomčány, Pavol Rakšány, Gabriel Machula a Ján Velič.
Zlé hospodárske postavenie poddanského obyvateľstva v habsburskej monarchii, ktoré spočívalo v nízkej produktivite poľnohospodárskej výroby donútilo panovníčku Máriu Teréziu k zavedeniu urbárskej regulácie. Urbárska regulácia bola po právnej stránke vyjadrená v celom rade kráľovských nariadení, najmä urbárskom edikte z 23. januára 1767. Urbárska regulácia bola v živote slovenského poddanského ľudu veľmi významnou udalosťou, ktorá ovplyvnila jeho osud na dlhšie obdobie.
Po roku 1767 sa urbárska regulácia postupne zavádzala aj v Turčianskej stolici a dozorom na jej prevedením poverili kráľovského komisára Jána Baloga. Prvým krokom regulačnej komisie bol prieskum na deväť otázok — examen ad novem puncta interrogatoria. Na základe tohto prieskumu bol zistený a do evidencie podchytený skutočný stav vzájomného pomeru medzi zemepánmi a jeho poddanými.
Generálna kongregácia Turčianskej stolice na svojom zasadnutí 14. mája 1770 nariadila prevedenie súpisu na základe prieskumu na deväť otázok predurbárskeho stavu v Rudne na 26. septembra 1770. Prieskumu sa zúčastnil starý a nový richtár obce Ján Svindutka a Ján Lacko a prísažní obce Tomáš Kaltwaser, Ján Hepeš, Ondrej Menich a škultét Pavol Vandlík. Prieskumu sa zúčastnili i komposesorovia Rudna. Podľa odpovedí zúčastnených vieme, že obyvatelia obce svojim komposesorom platili a robotovali podľa zvykového práva, bez kontraktov s komposesormi, i keď vieme, že Révayovci, ktorí vlastnili v obci určité majetkové diely, ich poddaní mali spísaný urbár ( v roku 1699, 1720 a 1728).
Z vyhotoveného súpisu prieskumu na deväť otázok nevieme presne určiť povinnosti poddaných obce pre jednotlivých komposesorov. Podľa výpovedí niektorí obyvatelia Rudna platili svojim komposesorom od polovice sedliackej usadlosti 12 rýnskych zlatých a okrem toho museli ročne odpracovať na panskom osem dní so záprahom. Iní sedliaci z obce platili svojmu zemepánovi — komposesorovi od polovice sedliackej usadlosti päť uhorských zlatých a museli robotovať na panskom jeden týždeň jeden deň a druhý týždeň dva dni so záprahom. Ďalej museli odovzdávať priadzu a to desať, niekedy dvanásť rífov, z dlhej cesty pre zemepána sa vyplácali po toliari.
Ďalší sedliaci obce, ktorí boli usadení u iného zemepána, platili od polovice sedliackej usadlosti tri rýnske zlaté a museli robotovať so záprahom na panskom deň v týždni a druhý týždeň dva dni.
Niektorí sedliaci, ktorí boli usadení u ďalšieho zemepána platili od polovice sedliackej usadlosti až 16 rýnskych zlatých a robotovali šesť dní do roka so záprahom a šesť dní ručnou robotou.
Ostatní sedliaci v Rudne platili od polovice sedliackej usadlosti po 12 uhorských zlatých a museli robotovať 12 dní pešou robotou ročne u svojho zemepána. Ďalej museli odovzdávať 24 rífov tenkého plátna „tenčice". Z dlhej cesty pre zemepána sa vykupovali po dva zlaté.
Želiari v Rudne a to niektorí platili svojmu zemepánovi po dva zlaté ročne a museli robotovať tri dni pešou robotou pri žatve, niektorí želiari u iného zemepána museli robotovať každý deň v roku na panskom, ďalší sa vykupovali z povinností 1/8 zlatky.
Pri odpovediach na deväť otázok predstavení obce tvrdili, že pôda v chotári Rudna je horšej bonity, niektoré časti chotára boli mokré, inde zase pôda bola kamenistá. Obyvatelia obce v týchto horších pôdnych podmienkach nesiahli oziminy, pretože sa im tu nedarilo a boli nízke úrody, siali len jariny, zvlášť ovos, podľa výpovedí „dobre sa nám rodí".
V Rudne neboli všetky sedliacke usadlosti rovnako veľké. Sedliak, ktorí držal celú sedliacku usadlosť vysial do troch polí 60 bratislavských meríc obilia, niektorí viac, alebo menej. K celej sedliackej usadlosti v Rudne v tomto období v extraviláne pripadlo priemerne 12 hektárov ornej pôdy. K tomuto celému sedliactvu patrili i lúky, z ktorých sa zviezlo okolo desať vozov sena. Niektoré lúky sa dvakrát kosili do roka, iné po prvom kosení vypásali dobytkom. Pasienkov pre hospodárske zvieratá v chotári obce bolo nedostatok. V intraviláne obce mali konopné a kapustné záhrady. Potrebnú zeleninu si nakupovali. Tiež mali ovocné sady. V lesoch, patriacich do chotára obce sa nachádzalo len palivové drevo a drevo potrebné na stavby si museli nakupovať v okolitých obciach.
Ornú pôdu orali dvojzáprahom, miestami i štvorzáprahom. U zemepána museli orať s troj, alebo štvorzáprahom, pri ostatnej robote chodili podľa potreby s dvoj, niekedy so štvorzáprahom.
Obyvatelia Rudna boli „úrečití poddaný“, pretože bez súhlasu svojho zemepána sa nemohli slobodne sťahovať, okrem šoltýskej rodiny Vandlíkovskej, ktorá pri urbárskej regulácii musela dokazovať svoje škultétske práva a tým i slobodu sťahovania, ktorú im komposesorovia Rudna odmietali uznať.
Podľa súpisu predurbárskeho stavu roku 1770 bola najväčšia časť obce vo vlastníctve rodiny Prónayovskej, ktorá mala 18 sedliakov, ktorí mali 4 a 3/4 sedliackych usadlostí. Veľkosť intravilánu mali s výsevom 31a 3/4 bratislavských meríc (6,35 ha) a extraviláne 425 a pol bratislavských meríc (85,1 ha) ornej pôdy. Lúk mali pre 46 a pol kosca.
Rodina Révayovská mala v Rudne troch sedliakov, ktorí spolu držali celú sedliacku usadlosť v intraviláne s výsevom šesť a pol bratislavských meríc (1,3 ha) a extraviláne obce mali 100 bratislavských meríc ornej pôdy (20 ha). Lúk mali pre 11 koscov. Mali jedného želiara s domom (Ondreja Minicha staršieho), ktorý držal v intraviláne pôdu s výsevom jednu bratislavskú mericu a extraviláne mal 6 bratislavských meríc ornej pôdy (1,2 ha). Lúk mal pre pol kosca.
Rodina Kališovská mala jedného sedliaka, ktorý držal 3/8 sedliacku usadlosť v intraviláne obce s výsevom dve bratislavské merice (0,4 ha) a extraviláne mal 46 bratislavských meríc ornej pôdy (9,2 ha). Lúk mal pre 4 koscov.
Rodina Erdöghiovská (Čertovcov) z Láclavej mala v Rudne jedného želiara s domom (Jána Fobela), ktorý držal v intraviláne pôdu s výsevom 1 a 1/3 bratislavskej merice (0,26 ha) a extraviláne mal 18 a pol bratislavským meríc ornej pôdy (3,7 ha). Lúk mal pre 1 a 1/2 kosca.
Rodina Tarnóciovská mala v Rudne jedného želiara s domom (Ján Liner), ktorý držal v intraviláne pôdu s výsevom 1 a 1/3 bratislavskej merice a extraviláne mal 8 bratislavských meríc ornej pôdy (1,6 ha). Lúk mal pre 1 a pol kosca.
V predurbárskom období žilo v Rudne 22 sedliakov a 6 želiarov s domom, ktorí spolu držali 6 a 1/8 sedliackych usadlostí v intraviláne s výsevom 46 a 5/12 bratislavských meríc (9,3 ha), v extraviláne obce spolu hospodárili na 626 bratislavských mericiach ornej pôdy (125,2 ha). Lúk mali pre 65 a pol koscov.
Ďalším krokom urbárskej komisie v Turčianskej stolici bolo zatriedenie obcí do kategórie podľa bonity pôdy v chotári, do troch tried. Na stoličnej kongregácii v Martine bol navrhnutý rozsah sedliackych usadlostí na 12 — 14 — 16 jutár poľa podľa bonity a k tomu lúky na tri vozy, alebo šesť koscov, ak sa dvakrát ročne kosili, ak boli horšej kvality, tak na štyri vozy, ak sa takisto dvakrát ročne kosili. Urbárska komisia Kráľovskej miestodržiteľskej rady prerokovala návrh Turčianskej stolice 20. januára a 2. júna 1771. Klasifikáciu obcí schválila, ale návrh na rozsah usadlostí zvýšila na 16 — 18 — 20 jutár poľa a na šesť, respektíve na osem koscov na lúku. Rudno bolo zatriedené do druhej triedy a 16. apríla 1773 bola vykonaná klasifikácia pôdy v chotári obce za prítomnosti stoličných úradníkov Pavla Rakšányiho a Juraja Huleja.
Obyvatelia obce nemali kopaničiarsku pôdu.
Urbár Rudna prijali na generálnej kongregácii Turčianskej stolice 24. júna 1772. Tereziánsky urbár sa skladal z deviatich častí. Celá sedliacka usadlosť v Rudne mala v extraviláne 22 rolí, do ktorých sa vysialo po dve bratislavské merice obilia a lúk pre šesť koscov, ktoré sa mali kosiť dvakrát do roka. Podľa rozhodnutia urbárskej regulácie na základe bodu 2 mohli podľa č. 236 z roku 1550 predávať vlastné víno od Michala do Vianoc, čo bolo v Rudne bezpredmetné. Urbárskou reguláciou mali poddaní zabezpečené pasienky pre svoj dobytok a v lesoch mohli zbierať len suché drevo. Drevo potrebné na výstavbu obydlí dostávali od svojich zemepánov a mohli použiť len označené drevo.
Podľa tretieho bodu urbára rudnianski poddaní mali povinnosť robotovať na panskom u svojho zemepána od celej sedliackej usadlosti jeden deň v týždni s dvojitým záprahom a so svojím vozom, pluhom a bránami. Ročne musel poddaný odpracovať na panskom 52 dní so záprahom alebo 104 dní ročne. Na polovicu, štvrtinu s osminu sedliackej usadlosti bola robota primerane menšia. Želiari s domom boli povinní odpracovať na panskom 18 dní ručne do roka a želiari bez domu museli do roka odpracovať ručne 12 dní. Zemepáni nemohli nútiť poddaných, aby sa z roboty vykupovali za peniaze.
Okrem robotovania bol poddaný povinný doviesť zemepánovi drevo a pre neho tri dni do roka poľovať. Poddaní a želiari s domom museli platiť svojmu zemepánovi ročný cenzus jeden zlatý. Od tohto poplatku boli oslobodení len želiari, ktorí nevlastnili dom.
Urbárskou reguláciou boli určené aj dávky od jednej každej sedliackej usadlosti. Užívateľ celej sedliackej usadlosti musel odovzdávať svojmu zemepánovi každý rok dve sliepky, dva kapúny, holbu topného masla a tucet vajec. Tridsať usadlostí muselo odovzdávať zemepánovi teľa alebo sa z tejto povinnosti vyplatiť za jeden zlatý a 30 denárov. V platnosti ostali tiež i príležitostné dary. Poddaný, ktorý používal páleničný kotlík, musel od neho zaplatiť ročne dva zlaté. Rudnianski poddaní museli dávať deviatok v peniazoch a to štyri zlaté. Vždy polovicu na Juraja (24. apríla) a druhú polovicu na Michala (29. septembra). V tieto termíny sa vždy platil i ročný cenzus. Ak želiar vlastnil pozemok rovnajúci sa alebo väčší ako 1/8 sedliackej usadlosti, musel si odrobiť určitú časť na panskom a odovzdávať aj časť deviatku a ostatných dávok.
Podľa urbárskej regulácie rodina Prónayovská mala v Rudne 8 a 7/8 sedliackych usadlostí, ktoré obývali 18 sedliaci s veľkosťou intravilánu, s výsevom 29 a pol bratislavských meríc (5,9 ha) a extravilánu s veľkosťou 212 a 3/4 rolí (keď sa do jednej role vysialo 2 bratislavské merice obilia, tak mali spolu 85,1 ha). Lúk mali pre 44 a pol koscov. Ročne museli odrobiť so záprahom 492 a 5/14 dní, alebo ručne 984 a 2/7 dní. Pre nedostatok ornej pôdy a lúk v chotári Rudna nemuseli sedliaci od 6 a 3/4 rolí odovzdávať deviatok.
Rodina Révayovská mala dve sedliacke usadlosti, ktoré obývali štyria sedliaci s veľkosťou intravilánu, s výsevom 7 a pol bratislavských meríc (1,5 ha) a extravilánu s veľkosťou 53 rolí (21,2 ha) ornej pôdy. Lúk mali pre 7 a pol kosca. Ročne museli odrobiť pre svojho zemepána so záprahom 115 a 1/7 dní, alebo ručne 230 a 2/7 dní.
Rodina Kališovská mala v obci 1 a 1/4 sedliackej usadlosti, ktorú obývajú štyria sedliaci s veľkosťou intravilánu 4 a pol bratislavských meríc (0,9 ha) a extravilánu s veľkosťou 34 rolí (13,6 ha). Lúk mali pre 5 a pol kosca. Ročne museli odrobiť pre svojho zemepána so záprahom 74 a 2/7 dní, alebo ručne 148 a 6/7 dní. Pre nedostatok ornej pôdy a lúk v chotári Rudna nemuseli sedliaci od 4 rolí odovzdávať deviatok.
Rodina Erdöghiovská mala v obci 3/8 sedliackej usadlosti, ktorú obýval jeden sedliak s veľkosťou v intraviláne jednu bratislavskú mericu (0,2 ha) a extraviláne s veľkosťou 9 a 1/4 rolí (3,7 ha) ornej pôdy. Lúk mal pre 1 a pol kosca.
Rodina Tarnociovská mala v Rudne osminovú sedliacku usadlosť, ktorú obýval jeden sedliak s veľkosťou v intraviláne jednu bratislavskú mericu a extraviláne s veľkosťou 4 role (1,6 ha). Lúk mal pre jeden a pol kosca.
U rodiny Kališovskej sa nachádzala opustená želiarska usadlosť s veľkosťou extraviláne 1 a pol roli, a od ktorej sa muselo robotovať 18 dní.
Obyvatelia obce platili ročne cenzus 29 zlatých, z deviatku sa vykupovali 54 zlatými a 50 denármi. Najväčšie sedliacke usadlosti v Rudne, na ktorých hospodárili dvaja sedliaci boli 7/8 (hospodárili na nich Ján Hepeš a Michal Kračiarik). Na 3/4 sedliackych usadlostiach hospodárili 5 sedliaci, na 1/2 sedliackych usadlostiach tiež 5 sedliaci, na 5/8 hospodárili dvaja sedliaci, na 3/8 hospodárili 4 sedliaci, na 1/4 hospodárili 5 sedliaci. Najmenšiu sedliacku usadlosť a to 1/8 mali 5 sedliaci a to Ondrej Minich starší, Ján Matušeje, Juraj Kabas, Ján Liner a Michal Vandlík.
Po urbárskej regulácii niektorých želiarov s domom, ktorí mali pozemok väčší ako 1/8 sedliackej usadlosti, alebo rovnaký, preradili medzi sedliakov. V Rudne preradili všetkých želiarov s domom medzi sedliakov. V obci sa zvýšil počet sedliackych usadlostí na 12 a 5/8, kým pred urbárskou reguláciou ich bolo len 6 a 1/8, čím sa zvýšilo vyberanie štátnych daní.
V extraviláne Rudna 29 sedliakov hospodárilo na 125,2 hektároch ornej pôdy, pričom na jednu sedliacku usadlosť v obci pripadlo priemerne 24,9 hektárov pôdy.
V obci sa nachádzala jedna škultécia, za ktorú šoltýsi rodina Vandlíková platila komposesorom ročne 35 zlatých. K šoltýstvu patril i mlyn a kopaničiarska pôda. Michal Vandlík mal polovicu škultécie o veľkosti jeden a pol sedliackej usadlosti, v intraviláne s výsevom 3 a pol bratislavskej merice, v extraviláne mal 33 rolí (13,2 ha) a lúk pre jedenásť koscov. Druhú polovicu škultécie mali Juraj, Pavol, Ján, Ondrej a Jakub Vandlíkovci.
Po urbárskej regulácii museli richtári obcí každý rok hlásiť Turčianskej stolici sťažnosti na zemepánov o porušovaní urbárskej regulácie. Tak 3. februára 1776 richtár obce Michal Vandlík a prísažní Ján Hepeš, Juraj Gíreth, Ján Žila sa celkove nesťažovali, že by ich zemepáni nedodržiavali nariadenia regulácie. Len mali pripomienku, že museli pre zemepánov voziť dvakrát fúru dreva z hôr Kaľamenovej do Slovenského Pravna za jeden deň robotovania. Tiež 18. februára 1777 richtár Jakub Vandlík a prísažní Juraj Gíreth, Ondrej Direr, Ondrej Menich a Ján Klein hlásili Turčianskej stolici dodržiavanie urbára zo strany zemepánov. Znovu oznamovali, že musia voziť dve fúry dreva z Kaľamenovej. Urbárske spory medzi obyvateľmi Rudna a ich zemepánmi — komposesormi pravdepodobne neboli, pretože v archívnych dokumentoch nie sú zaznamenané.
O sociálnom rozvrstvení obyvateľov Rudna nám najlepší prehľad poskytujú subsidiálne súpisy z konca 18. a z prvej polovice 19. storočia. Obec roku 1780 muselo pravdepodobne postihnúť nešťastie, pretože na základe súpisu v obci bývalo iba 17 sedliakov, 4 želiari a dvaja sluhovia, ktorí spolu chovali len 6 kusov záprahového dobytka, 7 kráv-dojníc, 2 jalové kravy, 27 koni, 7 kôz a 55 kusov oviec. V roku 1800 bolo v Rudne 27 sedliakov, dvaja želiari, jeden podželiar, 9 sluhov a tri slúžky. Spolu mali 47 kusov záprahového dobytka, 22 kráv-dojníc, 7 jalových kráv, 15 mladých býčkov, 30 koni, 22 kôz a 95 kusov oviec. V Rudne sa nachádzali 4 rodiny, ktoré vlastnili po dvoch pároch záprahového dobytka, 14 rodín, ktoré vlastnili po páre záprahového dobytka a po jednom kuse vlastnili tri rodiny. Šiesti sedliaci (Ján Liner, Ján Kobaš, Michal Gíreth, Ján Fobel a Jakub Vandlík) a dvaja želiari (Ondrej Fobel, Ján Kováčik) nevlastnili záprahový dobytok. Kone malo 10 gazdovských rodín a 15 rodín nechovalo kone. Rudniansky mýtnik mal 4 kusy koni. Kravy-dojnice chovalo 16 rodín a 13 rodín nevlastnilo kravy. Najväčšiu výmeru ornej pôdy v extraviláne obce mal Ondrej Minich (22 jutár), Juraj Minich (20 jutár) a Michal Vandlík (21 jutár). Bez ornej pôdy a lúk boli sedliactva Jána Linera a Jána Kobasa a želiarstva Jána Kováčika a Ondreja Fobela. Kopaničiarsku ornú pôdu mali 12 obyvatelia a kopaničiarske lúky mali dvaja obyvatelia obce. Kopaničiarska orná pôda v Rudne mala 25 a 1/6 jutár a kopaničiarske lúky boli 1 a pol kosca. Obec spoločne užívala pasienku o výmere pre dvoch koscov. V obci sa nachádzalo 24 domov, ktoré celé obývalo 24 rodín, polovicu domu obýval Michal Vandlík a Pavol Vandlík, po tretine domu obývali Jakub, Pavol starší a Ondrej Vandlíkovci.
V roku 1825 bolo v obci 30 sedliakov, dvaja želiari, jeden podželiar, 4 sluhovia a tri slúžky, ktorí spolu mali 12 kusov záprahového dobytka, 10 kráv-dojníc, 7 jalových kráv, 22 mladých býčkov, 25 koni, 8 kôz a 47 kusov oviec. Na lúkách pre 57 a 1/4 koscov, ktoré sa nachádzali v chotári obce, obyvatelia Rudna chovali malé množstvá hovädzieho dobytka a oviec. V tomto roku nachádzame v obci 55 a pol jutár kopaničiarskej ornej pôdy a kopaničiarskych lúk pre jedného kosca.
Turčianska stolica v roku 1797 previedla zatriedenie obcí do štyroch tried. Rudno bolo zatriedené do tretej triedy.
Už v roku 1784 máme v obci opustené sedliacke a želiarske usadlosti, a to sedliacke usadlosti Letrichovská, Žilovská, Briešťanského, Mlynárovská a Kováčovská, želiarska usadlosť Záborská, všetko patriace do majetku Kališovskej rodiny. Ján Erdögh dal do zálohy Pavolovi Baškovi zo Slovenského Pravna zem o výmere 2 a pol jutár, ktorá patrila do majetku Prónayovcov.
Roku 1831 vypukla v Turci cholera, ktorá na pravnianskom majetku mala slabší priebeh. V Rudne si táto choroba vyžiadala jednu obeť na živote a vypukla 25. októbra. V septembri 1836 opäť zúrila cholera, na ktorú zomrelo v Rudne 14 obyvateľov. Ďalšia vlna cholery zachvátila pravnianske panstvo v septembri 1849, kedy v obci zomreli dvaja obyvatelia. Väčšiu daň si vybrala cholera v Slovenskom Pravne, Kaľamenovej a Brieští.
V Rudne bývalo roku 1785 spolu 251 obyvateľov v 54 rodinách, v 30 domoch. Roku 1825 tu žilo 250 obyvateľov, roku 1828 253 obyvateľov, ktorí bývali v 30 domoch. V Rudne bývali piati zemania, 30 sedliaci a 15 želiari. K rímskokatolíckemu náboženstvu sa hlásili 41 a evanjelickému náboženstvu 79 obyvatelia Rudna.
Rudna so dotklo povstanie v rokoch 1848 — 1849. Keď maďarské vojsko zahatilo prístupovú cestu cez Strečniansku úžinu do Turca, generál Götz sa rozhodol, že do Turčianskej stolice prejde cez pohorie Žiar pri Rudne. Cisárske vojsko opustilo Žilinu, ktorú obsadili 8. januára 1849 a pochodom cez Rajeckú dolinu prišli do Prievidze. Cisárske vojská generála Gôtza 11. januára 1849 prešli cez priesmyky, ktoré oddeľujú hornú Nitru od Turca a prišli do Rudna — prvej obce v Turci. V Rudne obyvatelia obce a okolitých dedín s veľkou radosťou uvítali Hurbana a jeho dobrovoľníkov. Dobrovoľníkov a cisárske vojsko tiež privítala vyslaná delegácia Turčianskej stolice v čele s vládnym komisárom stolice Gabrielom Smrečánym, ktorý stál na strane Košúta. Stoličná delegácia prisľúbila priniesť osvedčenie oddanosti Turčianskej stolice rakúskemu cisárovi na druhý deň! Z Rudna vojsko tiahlo cez Slovenské Pravno do Mošoviec. Cisárske vojsko a slovenskí dobrovoľníci mali v úmysle dobyť Kremnicu, ktorú bránili nad Turčekom vojská Artúra Görgeyho.
V Rudne bola ubytovaná časť vojska, ktorá sa zúčastnila bojových operácií pri Turčeku 16. a 17. januára 1849. Dňa 21. januára v noci prebehli pri Rudne k dobrovoľníckej hliadke dvaja vojaci s desiatnikom Noskom od bratislavského pluku. Major Sossay 22. januára sa premiestnil so svojou brigádou, ktorá patrila k cisárskemu vojsku Kristiána Götza, aby sa mohol zúčastniť boja v priestore Skleného a tak prejsť do Kremnice.
Dôležitým hospodárskym činiteľom dedín bolo remeslo. V Rudne sa vykonávali len základné remeslá, a to kováčstvo, mäsiarstvo a mlynárstvo. Niekedy nachádzame tu i iné remeslá, ktoré sa v obci nevykonávali sústavne. V starších súpisoch zo 16. storočia v obci nemáme doložených remeselníkov. Až roku 1697 poznáme, že v Rudne boli 6 remeselníci, ktorí platili ročnú daň 1 zlatý a 80 denárov. V roku 1698 v obci sa nachádzajú dvaja remeselníci. V súpise z roku 1709 máme doloženého kováča Juraja Dzuriana, hrnčiara Michala Linera a obchodník so soľou bol Juraj Minich. V roku 1727 v obci nachádzame obuvníka Michala Ďurinu, hrnčiara Ondreja Lacku, mäsiara Ondreja Lacku mladšieho, obecným bačom bol Martin Hodas. Kováč Peter Kováč pracoval pre poštára Imricha Littasi, ktorému podkúva kone. V Slovenskom Pravne mal magister pošty výčap piva, ktorý mal v prenájme obyvateľ Rudna Ján Gíreth. Obyvatelia obce mohli využívať služby remeselníkov v blízkom Slovenskom Pravne, kde máme doložených 28 remeselníkov (kožušníci, kováči, mäsiari, črievičkári, obuvníci, krajčíri, mlynári, kolár a gombičkár), alebo potrebné veci si kúpiť na týždenných trhoch a jarmokoch. V roku 1787 máme v obci doloženého jedného obchodníka, 5 remeselníkov a dvaja manuálni robotníci. V roku 1826 v obci nachádzame len dvoch remeselníkov.
V Rudne a Slovenskom Pravne v prvej polovici 19. storočia nachádzame väčší počet remeselníkov, ktorí sa zaoberali hrnčiarstvom a založili si svoj cech. Michal Klein, syn hrnčiarskeho majstra z Rudna sa vyučil u hrnčiarskeho lmajstra Jána Timku zo Slovenského Pravna a 27. decembra 1828 išiel za tovariša. Hrnčiarsky cech ho 2. februára 1840 prijal za mladšieho majstra cechu, za čo dal do cechovej „lády" 6 zlatých, ďalej zaplatil pre majstrov obed, za čítanie artikúl dal odmenu pisárovi 1 zlatý a 15 grajciarov. Jeho brat Ján Klein v roku 1844 bol prijatý za tovariša a prijal tovarišské prímenie „Rozmarín". Ako majstrovský syn zaplatil 1 zlatý a 8 grošov. Z Rudna na hrnčiarske remeslo bol prijatý 12. apríla 1830 Jozef Vandlík a učil sa u hrnčiarskeho majstra Jána Timku 4 roky. K hrnčiarskemu remeslu sa išiel v roku 1838 na 4 roky učiť Jozef Klein.
Mlyny za feudalizmu patrili medzi najrozšírenejšie výrobné zariadenia na vidieku. V Rudne nachádzame mlyn, ktorý patril rodine Vandlíkovcom- šoltýsom. Postavený bol mimo obce, ktorý máme v listinách doložený v 17. storočí, Soltýsi pravdepodobne mlyn prenajímali mlynárom. V roku 1727 máme doloženého mlynára Jána Katju. V roku 1747 mlynár odovzdal 3 gbely a 3 korce obilia. Z poverenia Turčianskej stolice Imrich Révay previedol 14. novembra 1803 kontrolu mlynov na pravnianskom panstve. V škultétskom mlyne v Rudne sa z jednej bratislavskej merice pšenice vymlelo 73 funtov a jednej bratislavskej merice prosa sa vymlelo 61 funtov.
V prvej polovici 19. storočia sa olejkárstvom zaoberali dvaja a to z rodiny Vandlíkovcov a Svindutkovskej. V tejto oblasti Turca sa málo ľudí zaoberalo olejkárstvom, neskôr podomovým obchodníctvom – hauzírstvom.
*MÝTO*
Vznik a miesta mýtnych staníc úzko súvisia s vývojom cestnej siete v Turci. V období susedstva dnešného Slovenska s Rímskou ríšou prechádzala cez územie Turca komunikačná tepna z hornej Nitry do Poľska. Cesta prechádzala v hornatom a lesnatom teréne pohoria Žiar a na turčianskej strane vyústila vo Windháji pred Rudnom. Táto cesta bola pohodlná, bola vedená po vrstevniciach pohoria. Až do konca 19. storočia bola krajinskou cestou, po ktorej bol vedený poštový spoj. Ďalšia cesta v tomto období prechádzala z Pravenca cez Solku popod hradisko Vyšehrad do Turca. Z Rudna táto cesta prechádzala po ľavej strane rieky Turca predhorím Malej Fatry k Vrútkam. Už v 13. storočí táto cesta prešla pri Sv. Mare (pri Socovciach) cez rieku Turiec a šla predhorím Veľkej Fatry k Sučanom. Už pred 11. storočím existovala cesta z hornej Nitry, ktorá nad Nitrianskym Pravnom prechádzala údolím Tmavého potoka a Vríce do Kláštora pod Znievom a pri Sv. Mare sa napojila na hlavnú cestu. Táto cesta sa spomína v listine z roku 1183 spolu i s mýtnou stanicou v Kláštore pod Znievom. Táto cesta sa v hornej časti medzi Bobovníkom a Rudnom v roku 1290 uvádza ako „via castri" — hradná cesta.
Mýta v Turci, i keď nie sú jednotlive vymenované, sa spomínajú v roku 1358. V tomto roku krajinský sudca Mikuláš zo Seče nariadil kastelánom hradov a mýtnikom v Strečne, Rajci, Budatíne, Kysuckom Novom Meste, v Turčianskej stolici a iným na Váhu ležiacim, aby vyberali mýto od obchodníkov idúcich na jarmok Božieho Tela do Žiliny.
Rozpory a prehmaty vo vyberaní mýtnych poplatkov v krajine donútili panovníka roku 1435, aby dal preskúmať mýtne pomery v každej stolici. Na stoličnej kongregácii roku 1437 sa prerokúvali mýtne pomery v Turci a na Orave. Mýtne pomery v Turci opísal Štefan Močkus z Hája, ktorý nám tým potvrdil, hypotézu že mýta v Turci zakladali na starých zvyklostiach, nie privilégiami.
Na kongregácii Turčianskej stolice opísal i mýto v Rudne, ktoré sa vždy vyberalo na moste. Bolo to polovičné mýto na ceste k Pravnu. Obchodníci toto mýto obchádzali, aby nemuseli platiť mýtny poplatok a prechádzali falošnou — nepravou cestou, ktorá pred Rudnom odbočovala smerom na Dubové a druhá cesta odbočovala na Hadvigu, popod Vlčí vrch „Farkashegy" do Pravna. Mýtne poplatky nemuseli platiť poddaní patriaci turčianskym šľachticom, ktorí išli s obilím do mlyna, na pohreb, hody a svadbu, alebo viezli potraviny pre zemepána. Pre všetkých platili jednotné miery. Štefan Močkus žiadal, aby miery boli vystavené na mýtnej stanici, aby palatín, podžupan a slúžni stolíc mohli overiť ich pravosť. Tiež žiadal, aby palatín odprisahal na drevený kríž a dôveryhodnosťou svojej osobnosti potvrdil pravosť týchto mier. Vavrinec z Hederváru na záver vydal listinu so súpisom turčianskych mýt, s presným zatriedením, umiestnením a určením prijímateľa zisku / mýta. V Turci boli suché mýta v Martine a v Dolnej Štubni, v Sučanoch bolo mokré mýto, ktoré boli celými mýtami a polovičné mýta sa vyberali v Rudne a v Kláštore pod Znievom. Mýtne stanice v Dolnej Štubni a Rudne patrili Uhorskej komore a poplatky na nich vyberali kráľovskí mýtnici podliehajúci turčianskému županovi.
Presný dátum vzniku mýtnej stanice v Rudne nepoznáme. Prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1421. Z jeho výnosu sa opravoval most a cesta do Slovenského Pravna.
Ďalšia zmienka o mýte v Rudne sa nachádza v listine panovníka Alberta z 18. februára 1438, kedy zakázal mýtnikom, najmä v Rudne, Martine, Lehote (Dolnej Štubni), Nedožeroch a Sučanoch v Turci a ostatným v Liptovskej a Zvolenskej stolici vyberať poplatky od mešťanov z liptovskej Lupče (Partizánskej). Rudnianske mýto od najstarších čias patrilo pod komitátny hrad Sklabiňa, pravdepodobne až do roku 1489, pretože v tomto roku ho Matej Korvín pričlenil k panstvu Blatnického hradu spolu s obcou Blatnica, Belá, Sebeslavce, Daňová, Vieska a mýta v Rudne a Kláštore pod Znievom. Do majetku Blatnického panstva bol vovedený Matej de Czecze a jeho nevlastní bratia Valentín a Vavrinec Komorovci de Koromháza a ich príbuzní.
Ján Zápoľský, syn Štefana sa v roku 1505 domáhal revízie mýt, ktorú vypracoval Vavrinec z Hederváru v roku 1437, ktorú panovník potvrdil. V roku 1521 kapitula v Nitre urobila odpis listiny z roku 1489 pre Mateja de Czecze a jeho nevlastných bratov Valentína a Vavrinca Koromovcov na blatnické panstvo a na mýta v Rudne a Kláštore pod Znievom.
Z prvej polovice 16. storočia poznáme výšku mýta v Turci. Za prázdny obyčajný voz sa platilo 2 denáre, za ťažký obchodný voz sa platilo mýto 4 denáre, za voz so pstruhami 21 denárov, s chmeľom 15 až 20 denárov, obilím 4 denáre, soľou 1 až 7 denárov, za veľký sud slaných rýb 11 až 15 a pol denára, za malý sud s rybami 4 denáre, za obyčajný sud živých rýb 3 alebo 6 denárov, peší chodec platil 1 denár, za koňa 1 až 3 denáre, od naloženého koňa s tovarom od 1 až 8 denárov podľa tovaru, za gbel pšenice 1 denár, za bok slaniny 1 denár, za čižmy 2 až 3 denáre, za mlynský kameň 6 denárov a za živého jeleňa 18 denárov.
V roku 1423 nachádzame na Blatnickom hrade a panstve Benedikta Erdôdyho, ktorému pripadlo i rudnianske mýto. Mýto ležalo na území iného zemepána — Krištofa Serafína v extraviláne Rudna. Majitelia rudnianskeho mýta sa snažili získať kúpou územie, kde stála mýtna stanica s výsekom mäsa a krčma. Doposiaľ Serafínovci tento majetok každoročne prenajímali. V portálnych súpisoch z roku 1557 sa v Rudne spomína mýtnik Matej a roku 1566 mýto patrilo Anne Paxyiovej, manželke Františka Révaya, ktorá pri mýtnici držala i sedliacku usadlosť.
Po vymretí posledného mužského potomka Serafínovského rodu, ale hlavne po príchode rodiny Révayovskej na Blatnický hrad a panstvo v roku 1539, kedy ho dostali ako odúmrť po smrti Koromovcov, začínajú dlhodobé spory o mýtnu stanicu v Rudne. Ostrihomská kapitula roku 1567 vyšetrovala spor Michala, Jána a Františka Révayovcov s Jánom Rakovským o mýtny dom v Rudne, kde v tomto čase bol mýtnikom Krištof, syn Serafína Benedikta Eršeka. V tomto spore v prospech rodiny Révayovskej svedčilo až 137 svedkov. Révayovci v tomto spore dokázali, že mýtnicu v Rudne kúpili od Krištofa Serafína, a tým obhájili svoje práva.
V roku 1567 Turčianska stolica tiež riešila spor o mýtnu stanicu, pred ktorou protestoval Ján Rakovský proti rodine Révayovcov za zaujatie mýtneho domu. V spore proti Révayovcom vystupoval i Gabriel Dóczy z Lovče, ktorý mal za manželku Kristínu Nyárovú a svoje majetky v susedstve mýtnice. Prisúdením práva o mýtnu stanicu rodine Révayovskej sa nemohla zmieriť strana Rakovského, ktorý so svojimi poddanými vtrhol do domu mýtnika a urobil mýtnikovi Matejovi Kraiskému škodu.
Roku 1573 pred Turčianskou stolicou protestoval Ladislav Ujfaluši a všetci dedičia rodu Serafín proti Révyovcom, ktorí zaujali a pripojili si z majetku Seraflnovcov jednu sedliacku usadlosť.
Roku 1645 Ján Sucháč, poddaný Štefana Tôkôlyho ubil v mýtnom dome rudnianskeho mýtnika Pavla Skopca. Pavol Zorkovský vyšetroval prepadnutie mýtnika 20. marca 1646. Pred ním boli mýtnici v Rudne Dávid Čery, Margita Vandlichová a Gašpar Žíra.
Turčianska stolica v roku 1651 sa v spore rudnianskeho mýtnika Pavla Skopca a jeho ochrancov s Danielom Révayom priklonila na stranu rodiny Révayovskej. Mýtnik svojvoľne opustil mýtnu stanicu a tým spôsobil Révayovcom značné škody, pretože poddaní rozobrali príslušenstvo domu. Za tento čin ho dal Daniel Révay uväzniť. Spor riešila Turčianska stolica ešte v roku 1658. Na strane mýtnika stáli magister pošty Anton Gáffor, Krištof Jodler farár z Handlovej a dekan Ondrej Raichel zo Slovenského Pravna. Roku 1659 máme v Rudne doloženého mýtnika Juraja Redlicha. V tomto roku si prenajal od Daniala Révaya mýto Alexander Báan so ženou Annou Hathalmovou za 860 zlatých. Na základe prenájomnej zmluvy musel mýtnik počas celého obdobia riadne vyberať mýtne poplatky, mali opravovať alebo rozširovať mýtnu stanicu a investovaný kapitál sa im započítaval pri vrátení mýta, ďalej boli povinní šenkovať Révayovské víno. Mýto si mohli vymení na deň sv. Michala za tú istú sumu.
Révayovci rudnianske mýto prenajímali, pričom nájomcom poskytovali určité výhody. Zväčša to boli ľudia, ktorí boli oslobodení od platenia poplatku za užívanie mýtneho domu a neplatili desiatok. Už v roku 1674 mýtnik platil v Rudne poplatky za dom a krčmu. Mýto sa v rámci Révayovskej rodiny delilo na čiastky medzi viacerých podielnikov. Na základe urbára z roku 1699 vieme, že štvrtinu z rudnianskeho mýta patrilo Alžbete Petrôczyovej, dcére Imricha Révaya, ktorej mýtnik Brtko platil od štvrtiny mýta 10 zlatých, od domu 15 zlatých a od krčmy tiež 15 zlatých. Ďalšiu štvrtinovú časť z tohto mýta mal Pavol Okoličányi.
Pri rudnianskej mýtnici 27. augusta 1698 boli podpálené humná, ktoré zhoreli aj s obilím do základu. Dňa 24. októbra 1699 zbojníci vykradli mýtnicu a zobrali hospodárske náradia.
V roku 1700 máme doložený súdny spor Martina Lehockého s rudnianskym mýtnikom.
Snahy o zrušenie mýtnej stanice v Rudne sa prejavovali v roku 1575, kedy stoličná komisia skúmala stav a potrebnosť mýtnej stanice. Mýto sa v Rudne vyberalo aj po roku 1722, kedy bolo zrušených viac mýtnych staníc v Turci. V roku 1728 bola vystavená nová budova mýtnice na pozemku Redlichovskom. Nachádzala sa tu aj krčma, v ktorej čapovali pivo od 1. októbra až do 31. decembra a od okovy piva sa platilo 2 denáre.
Turčianska stolica v roku 1733 určila výšku mýtnych poplatkov na mýtnych staniciach v Martine, Sučanoch, Dolnej Štubni a Rudne.
V prvej polovici 18. storočia máme doložené rodinné spory Révayovcov na diely, ktoré držali z rudnianského mýta. Roku 1713 Žigmund, Tomáš a Michal starší, ktorí držali tri čiastky z mýta viedli spor s Alžbetou Révay, ženou Štefana Petróczy. Ešte roku 1715 tento spor riešila Turčianska stolica. Roku 1717 sa Alžbeta Révayová súdila so svojou sesternicou Zuzanou Révayovou- Okoličányiovou o mýto v Rudne. Roku 1725 bol pred Turčianskou stolicou vyšetrovaný priestupok Alžbety a Zuzany Révayovskej, že nedodržiavali stoličné nariadenia o mýtach. Roku 1760 máme v Rudne doloženého mýtnika Ferdinanda Pačeka.
Cez Turčiansku stolicu v 16. storočí prechádzala poštová cesta z Bratislavy do Košíc, ktorú v rokoch 1552 — 1553 založil Matej Taxis. V Turci boli poštové stanice v Rudne, Žabokrekoch a v Nolčove. Poštmajstri boli spočiatku Nemci, ktorí sa starali o chod poštovej stanice, chovali stanovený počet koni, potrebných na striedanie, viedli záznamy o listinných zásielkach. Rudnianska stanica bola rozdeľovacou, pretože v obci ústila vedľajšia poštová cesta z Banskej Bystrice. Poštové dostavníky prechádzali Rudnom dvakrát týždenne a to smerom od Prievidze, ale aj od Žabokriek.
Poštová stanica pozostávala z obytného domu poštmajstra a hospodárskych stavieb potrebných k poľnohospodárstvu, pretože museli zabezpečovať krmivo pre kone a ostatné hospodárske zvieratá. Pošta patrila Uhorskej komore, ktorá financovala prevádzky pôšt v Uhorsku. Každý poštmajster alebo správca pošty (veredarius) dostával štvrťročne svoj plat. Obce, v ktorých sa nachádzala poštová stanica boli povinné prepustiť kus zo svojich lúk na pasenie koni. Personál pošty bol oslobodený od platenia všetkých daní, vojenskej služby a vydržiavania vojska. Popri preprave listov veľmi dôležitou zložkou činnosti pôšt bola preprava osôb.
V 17. storočí funkciu poštárskeho magistra v Rudne dedične užívala rodina Gáffor z Paar, ktorej panovník na túto funkciu udelil privilégium. Z roku 1699 poznáme inventár pozostalosti poštárskeho magistra Juraja Gáffora. Za jeho života dal postaviť nový dom pre poštu s bytom na Novosedliakovskom zvanom Lackovskom pozemku v Rudne a to záložným spôsobom s príslušenstvom za 375 zlatých. K tomuto domu patril aj pozemok, ktorý bol z väčšej časti zasiaty obilím, ďalej časť sedliactva Ožiňarovského v Jasenove hodnoteného na 100 uhorských zlatých, pol sedliackej usadlosti Pavla Gerhartha v Brieští (hodnotení na 300 uhorských zlatých) o polovicu sedliackej usadlosti Baškovského v Slovenskom Pravne (na 500 zl.) Pri dome sa nachádzalo veľké humno s dvoma záčinkami a tri maštale. Choval 4 kusy záprahového dobytka, dve kravy-dojnice, jednu kravu jalovú, 68 oviec, 19 jaheniec, 10 baranov a 7 kôz.
Nástupcom vo funkcii poštárskeho magistra bo Ondrej Gáffor, ktorý získal pozemok Kaltwasera pri rudnianskom kostole. Ondrej Gáffor roku 1718 zamestnal na pošte Ondreja Lacku ako postiliona, ktorý už dvadsať rokov slúžil ako poštový sluha.
V roku 1727 nachádzame v Rudne poštárskeho majstra Imricha Littasi, ktorý využíval služby miestneho kováča Petra Kováča pri podkúvaní koni. V druhej polovici 18. storočia bol poštárskym magistrom Ignác Istvanfly. Generálna kongregácia Turčianskej stolice na svojom zasadnutí 12. januára 1784 zaoberala sa návrhom Ignáca Istvanffyiho o zriadení ďalšej poštovej stanice v Turci. Roku 1808 Ignác predal poštovú stanicu v Rudne za 8 tisíc zlatých. Ďalším poštovým magistrom bol Pavol Koričanský a po jeho smrti (pravdepodobne roku 1820) sa stala jeho žena Anna rodená Jesenská. V roku 1821 máme zaznamenaný spor o poštmajstrovstve v Rudne medzi Jánom Veličom a Annou Jesenskou, ktorá sa neskôr vydala za Jozefa Malika, ktorý bol expedientom na tejto pošte. Ján Velič zaujal zeme patriace k pošte o výseve vyše 100 korcov, z ktorých väčšina bola zasiata ovsom, potrebným pre poštové kone. Pri spore Anna Jesenská tvrdila, že tieto pozemky sú potrebné pre prevádzku pošty a sa dedili a kupovali s právom regálnym od Ignáca Istvanffyho a po jej mužovi Pavlovi Koričanskom. Pri zabratí týchto pozemkov boli prítomní provizor Ondrej Mendel a poddaní Veliča Ján Fobel a Michal Sámel a jeho drábi. Anna Jesenská súdnou cestou dostala poštmajstrovstvo v Rudne v decembri 1822. Kráľovská miestodržiteľská rada 13. marca 1827 vydala listinu, ktorou bol Jozef Malík menovaný za poštového magistra v Rudne. S týmto rozhodnutím opäť nesúhlasil Ján Velič, z čoho vypukol spor, ktorý musela opäť roku 1831 riešiť Kráľovská miestodržiteľská rada, ktorá opäť Jozefa Malíka roku 1832 uviedla do funkcie poštmajstra. I tak sa spor vliekol ešte v roku 1833.
Počas trvania cholery v Turci v auguste 1831 načas bola trasa poštovej cesty zmenená. Na základe rozhodnutia generálnej kongregácie Turčianskej stolice 16. júna 1834 mala byť opravená poštová cesta mýtnikom v Rudne a robotou z „poriadky" obyvateľov obce. Rudnianska pošta v roku 1838 pripadla Poštovému riaditeľstvu Bratislava.
Roku 1838 bolo vedené súdne vyšetrovanie proti poštovému magistrovi Jozefovi Malíkovi pre vykrádanie poštových zásielok a straty peňazí. Obvinený bol, že mal poštovú pečiatku žabokreckej pošty, ktorú pri svojich protizákonných činoch zneužíval. Z týchto dôvodov odišiel z rudnianskej pošty Alexander Konček, ktorý tu pracoval ako expedient. V roku 1841 bola prevedená revízia poštovej stanice v Rudne, škoda bola vyčíslená na 1055 rýnskych zlatých a 10 a 1/4 grajciarov.
Roku 1843 museli zabezpečovať poštovú cestu medzi Prievidzou a Rudnom v pohorí Žiar proti prepadom zbojníkov.
V júni 1843 bol predaný úrad poštmajstra v Rudne na dražbe za 100 zlatých Matejovi Hanzelovi.
